technológiu na Vysokej škole dopravy a spojov (VŠDS) v Žiline. V r. 1975-76 pracoval ako technik-konštruktér v Ipeľských tehelniach Lučenec, v r. 1981-82 ako vývojový pracovník v Považských strojárňach v Považskej Bystrici. V r. 1983-86 absolvoval internú vedeckú ašpirantúru na VŠDS v Žiline v odbore fyzikálna metalurgia a medzné stavy materiálov. V r. 1987-88 pôsobil ako vedúci výskumno-vývojového laboratória únavy leteckých motorov tiež v Považských strojárňach Považská Bystrica. V r. 1988-97 bol vysokoškolským učiteľom Žilinskej univerzity v Žiline, v r. 1997-2001 Trenčianskej univerzity v Trenčíne. V Trenčíne bol najprv vedúcim katedry, neskôr prodekanom fakulty a od r. 1999 aj docentom; tento titul mu bol priznaný v odbore elektrotechnológia na ČVUT v Prahe. V r. 2002 vykonával funkciu ministra školstva SR v Bratislave. Od r. 2002 pôsobí až doteraz ako prorektor Univerzity J. E. Purkyně v Ústí nad Labem (ČR), kde i žije.
Pán docent, ktorá je vaša najstaršia spomienka na Lučenec a k akej udalosti sa viaže?
Moje najstaršie spomienky sú z detstva, spojené najmä s hrami s mladším bratom Karolom a ostatnými deťmi. Sú to epizódy odohrávajúce sa v činžiaku, kde sme bývali spolu s rodičmi, a najmä veľmi časté pobyty u krstných rodičov v Opatovej, napĺňané drobnými huncútstvami z kopca nad domom, drevárne či pivnice. Často spomínam na rodinné výlety do okolia, absolvované buď pešo alebo na bicykloch. Otcovo obetavé „odovzdanie sa“ deťom je pre mňa i dnes akýmsi nedosiahnuteľným ideálom otcovstva, poctivosti, zodpovednosti a vodcovstva v športe, hrách i práci. Spomienka na nebohého otca je i dnes tou najkrajšou a najdojímavejšou. Otec – „apa“, ako sme ho po maďarsky volali napriek tomu, že sme inak hovorili výhradne po slovensky, je i dnes mojou najvyššou morálnou autoritou.
Prečo ste si pre svoje celoživotné povolanie vybrali práve oblasť vedy a techniky?
Myslím si, že som tvorivý človek a už v detstve som prejavoval záujem o to, ako veci fungujú, preto som všetko skúmal – rozoberal. Náš otec vykonával po celý život tvrdú telesnú prácu, a to bolo často mojím motívom pre štúdium, aby som nemusel aj ja v živote ťažko fyzicky pracovať. Napriek tomu mám však i dnes k fyzickej práci obdiv a často sám po nej siahnem ako po duševnom relaxe. Po absolvovaní vysokej školy som túžil učiť na strednej škole, ale to sa mi nepodarilo. V poslednom ročníku na Strojníckej a elektrotechnickej fakulte VŠDS som vďaka svojej úspešnej študentskej vedeckej a odbornej činnosti dostal ponuku na absolvovanie vedeckej prípravy na mojej profilovej katedre a tým sa to všetko začalo.
Dlhší čas ste pôsobili ako vysokoškolský učiteľ na Slovensku, dokonca ste v r. 2002 zastávali aj funkciu ministra školstva SR ...
Ako som už spomínal, v detstve ma zaujímalo fungovanie vecí, neskôr ma začala výrazne priťahovať skutočnosť, ako v určitom sociálnom spoločenstve fungujeme my, ľudia, ako aj záujem a zovšeobecnené ľudské poznanie vo filozofii. Toto všetko ma pritiahlo do politiky na komunálnej i národnej úrovni. Je paradoxné, že po sklamaní zo slovenskej politiky a po mojom odchode do Českej republiky som bol ešte nakrátko prezidentom SR Rudolfom Schusterom menovaný a premiérom Mikulášom Dzurindom uvedený na post slovenského ministra školstva. Verím, že to bolo najmä vďaka mojej odbornej kvalifikácii a samozrejme aj zo strany politického subjektu, ktorý ma navrhol i vďaka mojim skúsenostiam v politike.
Mohli by ste nám teraz predstaviť svoju súčasnú prácu v Českej republike?
Po mojej ministerskej anabáze som sa vrátil na miesto a post, z ktorého som do Bratislavy na Ministerstvo školstva odchádzal, teda na Univerzitu Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem v Českej republike. Vtedy som tam pracoval ako zástupca riaditeľa Ústavu techniky a riadenia výroby, dnes na univerzite pôsobím v pozícii prorektora pre rozvoj a informatizáciu. Na univerzitách, kde som pôsobil, prešiel som množstvom postov, počínajúc asistentom, docentom, vedúcim katedry a prodekanom. Aj vďaka týmto skúsenostiam je dnes mojou najväčšou ambíciou pracovať v prospech zmeny charakteru riadiacich činností na univerzitách v duchu súčasného poznania a praktík výkonného manažmentu.
Čo by ste v tejto oblasti určite zmenili, keby ste na to mali potrebný vplyv a prečo? Aké sú vaše plány do ďalšieho obdobia?
Tých zmien by bolo podľa môjho názoru určite veľa, ale ako prvé by bolo potrebné zmeniť nás samých, teda ľudí, a to predovšetkým vo vodcovskom postavení – politikov, manažérov, učiteľov ... Aby títo svoje vedúce pozície nezneužívali len na osobné či rodinné povznesenie, ale aby pracovali predovšetkým v prospech vedených spoločností a ľudí v nich. To totiž prinesie pozitívny efekt všetkým, aj im samotným skrze „dlhovekosť“ ich vodcovského postavenia. Potom by bolo namieste venovať sa hospodárnosti a efektivite, pretože niekedy najmä v štátnom a verejnom sektore šafárime so zdrojmi, akoby boli nevyčerpateľné a anonymné. Tak tomu by som chcel venovať svoju profesionalitu a vo chvíľach voľna či pohody písať a publikovať.
Ste príbuzný spisovateľky pani Hany Ponickej?
Pani Hana Ponická mi je od detstva známa ako autorka kníh pre deti, najmä z rozprávania mojej tety Julky z Opatovej. Sme totiž vzdialení príbuzní, môj otec a pani Hana sú bratanec a sesternica.
