tetiku na Filozofickej fakulte (FF) Univerzity Komenského (UK) v Bratislave a súbežne v r. 1954-55 na FF Karlovej univerzity (KU) v Prahe. V r. 1968-73 absolvovala externú vedeckú ašpirantúru v ČSAV v Prahe, kde získala vedeckú hodnosť CSc. Doktorát z filozofie (PhDr.) získala v r. 1985 na FF UK v Bratislave. V r. 1959-65 pracovala ako odborná pracovníčka pre výskum pamiatok v Bojniciach a Banskej Bystrici. V r. 1965-71 bola vysokoškolskou učiteľkou na Pedagogickej fakulte (PgF) v Banskej Bystrici a v r. 1971-74 vedúcou oddelenia banskobystrickej Oblastnej galérie. V r. 1983 sa presťahovala do Bratislavy, kde sa stala odbornou pracovníčkou Štátneho projektového typizačného a výskumného ústavu. V r. 1987-91 pôsobila v Slovenskej národnej galérii (SNG) v Bratislave, kde založila zbierku architektúry 20. storočia. V r. 1992 odišla do dôchodku. V r. 1992-97 bola predsedníčkou slovenskej sekcie medzinárodnej organizácie DOCOMOMO, zaoberajúcou sa ochranou architektonických diel vytvorených medzi dvoma svetovými vojnami. Od r. 1997 žije opäť v Banskej Bystrici, kde sa aj na dôchodku venuje umelecko-historickým a architektonickým aktivitám. Počas celého života úzko spolupracovala s Novohradskou galériou v Lučenci a je autorkou niekoľkých publikácií o umelcoch Novohradu.
Pani doktorka, pripomeňme si úvodom v krátkosti vaše vysokoškolské štúdiá v Bratislave a Prahe ...
- Dejiny umenia boli úplne mladou disciplínou na FF UK v Bratislave. Keď som začínala študovať v r. 1953, končili jej prví absolventi. Mojimi prvými profesormi boli vlastne zakladatelia tohto vedného odboru na Slovensku: Vladimír Wagner, Alžbeta Güntherová-Mayerová, Vojtech Tilkovský, Marian Váross a ďalší. V ročníku nás bolo veľmi málo, v druhom alebo treťom ročníku sa stalo, že som dočasne ostala iba jediná. Požiadala som preto o možnosť dočasne študovať v Prahe, čo mi bolo v rámci medzifakultných vzťahov aj umožnené. Tento krok zohral dôležitú úlohu v mojom živote – jednak som mohla navštevovať prednášky svetových kapacít na FF KU, spoznať kultúru a pamiatky Prahy a nadviazať celoživotné priateľstvá a kontakty. Ovplyvnilo to aj moju ašpirantúru na ČSAV v Prahe v r. 1968-73. Moja cesta k umenovede? Kultúrne prostredie v rodine, hudba, knižnica ... Žila som v Leviciach a v Komárne, kde som do prijímacích pohovorov v tej dobe nemala možnosť vidieť žiadnu výtvarnú výstavu.
Aké boli vaše začiatky v oblasti ochrany prírody a pamiatok v Bojniciach a Banskej Bystrici, kde ste sa neskôr stali vysokoškolskou učiteľkou?
- V Bojniciach, s pôsobnosťou pre vtedajší Nitriansky kraj, som pracovala iba poldruha roka. Hlavná prax sa začala v Banskej Bystrici, kde sme mali na starosti výskum pamiatok a metodické usmernenie ich rekonštrukcií a údržby na území vtedy už veľkého Banskobystrického kraja. Denne dlhé služobné cesty – na severe oprava Oravského zámku, na juhu kaštieľa v Haliči a ostatné aktivity medzitým od Ilavy po Liptov... Dosť práce pre troch-štyroch ľudí, z ktorých som bola jedinou historičkou umenia. Avšak ani v iných inštitúciách ešte nepôsobili moji kolegovia, väčšinou ich suplovali výtvarní umelci, hlavne v múzeách, galériách, ale aj na školách. Dnes pôsobí na tom istom území aspoň 70-80 školených odborníkov. Po narodení môjho tretieho dieťaťa som musela toto náročné povolanie prerušiť a venovať sa práci na jednom mieste – začala som vyučovať na PgF v Banskej Bystrici. Pamiatkárska prax mi dala možnosť podrobne spoznať architektonické bohatstvo celého regiónu. Niečo z toho som zhrnula ako spoluautorka do knihy ABC kulturních památek Československa (Praha, Panorama 1985).
V r. 1983 ste sa presťahovali do Bratislavy...
- Po stránke odborných možností a výsledkov to bolo najlepšie obdobie môjho života. Po štyroch rokov výskumnej práce na ŠPTVÚ (Štátny projektový typizačný a výskumný ústav) mi bola v r. 1987 ponúknutá možnosť založiť zbierku architektúry 20. storočia v SNG. Počas niekoľkých rokov sa zbierka rozrástla na 12 000 jednotiek. Výstavami a ich katalógmi sme prezentovali životné diela Emila Belluša, Michala Milana Harminca a ďalších architektov. V r. 1992 som odišla do dôchodku a pracovala som snáď ešte viac – v treťom sektore ako aj vo vlastnom odbore – v nových možnostiach otvorených hraníc a slobody prejavu. Podľa svojich síl v týchto aktivitách pokračujem aj dnes v Banskej Bystrici, kam som sa vrátila v r. 1997.
Nie ste síce rodáčkou Novohradu, ale vaša vedecko-výskumná a publikačná činnosť sa s Novohradom veľmi úzko spája...
- Môj vzťah k Novohradu pramení vo vzťahu k jeho určitým významným ľuďom, i keď som vo svojej pamiatkárskej praxi už aj predtým obdivovala jeho hodnoty a krásu krajiny. V prvom rade to bol Gyula Szabó, ktorého osobnosť nás priťahovala ešte ako vysokoškolákov – a jeho dvere boli pre nás vždy otvorené. Jeho dielo sa pre mňa stalo celoživotnou „závislosťou“, realizovala som mnoho výstav, katalógov, publikácií aj za jeho života, ale hlavne po jeho smrti. V tom druhom období vždy v úzkej spolupráci s Kingou Szabóovou. Od r. 1980 sa to týkalo aj širšej spolupráce s Novohradskou galériou, pre ktorú som pripravovala aj iné výstavy. V r. 1983 mi vyšla spoločne vo vydavateľstvách Madách/Tatran v Bratislave monografia o ďalšom umelcovi Novohradu Bélovi Bacskaiovi. Tretia významná osobnosť Novohradu, ktorej som sa venovala, bol architekt Oskár Winkler. Som rada, že Stredná priemyselná škola stavebná v Lučenci bude ešte v tomto roku nazvaná jeho menom. Som však smutná, že jeho vlastný dom neostal v pôvodnom stave, ako si to priala jeho vdova. Vlani sme dostali požiadavku, aby sme prezentovali v zahraničí funkcionalistický dom s pôvodným vnútorným zariadením. Winklerov dom v Lučenci mohol byť jediným na Slovensku – ale už nie je.
Ktoré ľudské činnosti a vlastnosti sú zvnútornením vášho zmyslu života?
- Nie sú to činnosti ani vlastnosti, ale stavy: Žiť vedome a v láske.
Autor: PhDr. František Mihály