al mi, že žijem tak ako väčšina ľudí. Stále sa niekam ponáhľam, chcem toho veľa stihnúť. Hodil ma do vreca k tým, ktorých nazval dostihové kone. Mal pravdu, aj keď si to len ťažko pripúšťam. Chcem toho veľa stihnúť. Prehnane na sebe šetrím čas
a kolotoč každodenných povinností nie a nie zastaviť. A občas sa rozčúlim, keď prídem na úrad, kde sedia v kancelárii štyri ženy a rýchlo sa snažia skryť nožničky od manikúry. Okolo takýchto javov nedokážem ľahostajne prejsť. A ľahostajný mi nie je ani fakt, že Lučenec stále nemá strechu pre bezdomovcov, že žobrajúce deti sa stávajú realitou všedných dní, že lučenské námestie pôsobí depresívne, že v poslaneckých laviciach sedia ľudia, ktorí pre svoje ekonomické ciele a záujmy spravia čokoľvek. Áno, život môže mať mnoho podôb. A mnoho podôb môže mať aj naše mesto. Zodpovednosť za jeho vzhľad a dušu nesieme všetci. Vždy mi je ľúto, keď si prečítam štatistiky o tom, koľko mladých a vzdelaných ľudí odchádza za prácou do zahraničia len preto, že si tu nevedia nájsť profesijne a finančne vhodné miesto. V takých chvíľach sa zvyknem zamýšľať, ako nájsť súlad medzi politikou a čestnosťou. Navrhujem počúvať srdcom a chodiť s otvorenými očami. Skúsme si viac všímať jeden druhého, naše mesto, ale aj ľudí, ktorí rozhodujú o jeho osude.
