Článok pokračuje pod video reklamou
. Aj mamku aj muža som si doopatrovala, keď ich choroba gniavila. Muž, nech mu je zem ľahká, ten sa veru nachodil po lekároch. Aj nohu mu odrezali. No ja som u doktora nebola. Ani raz! A to už budem mať 11. novembra 95 rokov. Veru, rôčky ubiehajú. Do tej sedemdesiatky mi dni plynuli pomalšie ako teraz, hovorí starká Katarína Sihelská. Býva v malom domčeku uprostred polí neďaleko Poltára. „Toto miesto sa volá Prievrana a je aj trošku Pánu Bohu za chrbtom. Do mesta je to štyri kilometre, ale je tu pokoj. Mám rada tento kraj. Pripomína mi moje rodisko – Polianky. Mamka nás mala osem. Osem hladných krkov v chalupe. Rodičia sa mali čo obracať. Mamka si len málokedy mohla dovoliť sadnúť,“ prezradí babenka. K svojmu zdraviu vraj vždy pristupovala zodpovedne. Dávala si pozor, aby neprechladla. Vo svojom živote prežila naozaj veľa – vojny, smrť najbližších, drinu na poli aj na družstve, krutú ranu osudu – smrť syna. „No teraz mi je už dobre. Dcéra mi navarí, zaťko nachová sliepky, naseká dreva. Aj bývať ma volajú k nim. Ale starý strom nepresadíte. Ja by som na inom mieste umrela. Tu som doma a odtiaľto ma len v truhle vynesú. Len za jedným banujem, že som sa nikdy nenaučila písať a čítať. Podpisovala som sa krížikom. Voľakedy nebolo peňazí na školu. No teraz by sa mi to učenie zišlo. Veľa času preležím a keby som vedela písmená, aspoň si modlitebnú knižočku prečítam,“ dodá Katarína Sihelská. My čipernej babičke, ktorú sme stretli na potulkách, želáme veľa zdravia.
