8 pokračoval v štúdiu na gymnáziu vo Zvolene, kde v r. 1945 zmaturoval. V r. 1945-48 študoval na Československej štátnej katolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. V r. 1948-52 v štúdiu pokračoval v odboroch dejiny umenia, história a archeológia na FF UK v Bratislave. Za svoju dizertačnú prácu „Klasicistická architektúra na Slovensku“ získal v r. 1952 doktorát filozofie. Po ukončení štúdia na FF UK absolvoval nadstavbový kurz pre pracovníkov štátnej pamiatkovej starostlivosti na ČVUT v Prahe. V r. 1951-58 bol odborným pracovníkom Slovenského pamiatkového ústavu v Bratislave, v r. 1958-65 Mestského múzea v Bratislave a v r. 1965-73 Slovenského národného múzea (SNM) v Bratislave. V r. 1973-88 bol riaditeľom Historického ústavu SNM v Bratislave, do dôchodku odišiel v r. 1992. Zomrel 11. 2. 1994 v Bratislave. Pri príležitosti jeho nedožitých 80. narodenín som sa o jeho živote a diele porozprával s jeho manželkou pani Annou Šáškyovou.
Pani Šáškyová, mohli by ste nám prezradiť, ako ste sa zoznámili s vaším manželom PhDr. Ladislavom Šáškym, rodákom z Divína?
Vyrastala som v Banskej Bystrici v učiteľskej rodine. V r. 1952 našu rodinu v rámci akcie „Z“ („nespoľahliví“) vysťahovali do Divína. Boli to veľmi ťažké časy ... Hovorí sa, že každé zlo je na niečo dobré – neverila som tomu! Pravda je však taká, že som sa v Divíne zoznámila s mojím budúcim manželom. Oficiálne zoznámenie sa udialo na Anenskej zábave, ktorá sa konala v úžasnej atmosfére na nádvorí divínskeho kaštieľa! Po maturite som zostala pracovať v Banskej Bystrici. Môj budúci manžel vtedy pracoval v Slovenskom pamiatkovom ústave a mal na starosti stredoslovenské banské mestá, ktoré pravidelne navštevoval. V r. 1958 sme mali svadbu a odvtedy sme stáli pri sebe v dobrom i zlom, v zdraví i chorobe ... Bola som prvou čitateľkou jeho prác, po nociach som na stroji prepisovala všetky jeho odborné články, štúdie, knihy ... Ja som 30 rokov pracovala v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Manžel na svoje rodisko Divín nikdy nezabudol a lásku k nemu vštepoval i našim deťom. Erb Divína (holub s ratolesťou na trojvrší) dodnes visí na stene našej obývačky. Vynaložil maximálne úsilie o obnovu divínskeho kaštieľa, čo však narazilo na nevôľu vtedajších funkcionárov – možno aj preto, aby sa niekto nezačal zaujímať o povojnové osudy pôvodného zariadenia z kaštieľa Zichyovcov... Do Divína sme sa pravidelne každoročne vracali, a tak je tomu doteraz. Žila tu manželova matka (manžel bol od svojich 9 rokov polosirota, otec mu zomrel v r. 1935). O mamičku sa vzorne staral, zomrela v r. 1984 v Bratislave. Po svokre máme v Divíne malý domček a záhradu. Som veľmi rada, že aj naše deti Miroslav, Marianna a Stanislav s rodinami sa na pobyt v Divíne vždy veľmi tešia. Veľmi ťažko som sa zmierovala so skutočnosťou, že môj manžel odišiel do večnosti tak skoro a v čase, keď mohol ešte toľko dobrého vykonať. Bola to však Božia vôľa a Všemohúci najlepšie vie, prečo. Nikdy sa nespreneveril kresťanskému presvedčeniu a národnému cíteniu – ani v práci, ani v rodine či pri výchove detí. Pri tomto všetkom zostal vždy skromným a otvoreným človekom.
Váš manžel začal po ukončení vysokoškolských štúdií pracovať v Slovenskom pamiatkovom ústave ...
Ešte počas štúdia manžel nastúpil do služieb Povereníctva školstva, vied a umení. V r. 1951 sa stal pracovníkom novovzniknutého Pamiatkového ústavu v Bratislave, na pôde ktorého rozvinul výskumnú, odbornú a publikačnú činnosť. Zúčastnil sa na vytváraní koncepcie štátnej pamiatkovej starostlivosti, no najdôležitejšou úlohou ústavu bola záchrana a obnova pamiatok na Slovensku. Podieľal sa na súpise pamiatok Slovenska, pri ktorých sa zameriaval na dokumentáciu pamiatok Bratislavy a stredoslovenských miest. Po previerkach v r. 1958 začal pracovať na Správe štátneho hradu Bratislava v období prípravy jeho rekonštrukcie. Výrazne sa podieľal na príprave projektovej štúdie obnovy bratislavského hradu. V oblasti múzejníctva začal pracovať v r. 1960, keď nastúpil do Mestského múzea v Bratislave a kde sa stal vedúcim oddelenia starších dejín a pamiatok. Bol členom Slovenskej komisie pre múzeá a galérie pri Ministerstve kultúry, vedecko-metodickej rady Ústrednej správy múzeí a galérií, národného komitétu ICOM i vedeckých a ústavných rád viacerých inštitúcií. Od r. 1956 do konca života externe prednášal na Katedre reštaurovania VŠVU v Bratislave. Dlhé roky prednášal i na Katedre archeológie a muzeológie Univerzity J. E. Purkyně (od r. 1990 Masarykova univerzita) v Brne.
Veľmi cenná a v mnohých zreteľoch dodnes neprekonaná je jeho publikačná činnosť. Snáď najznámejšie je jeho spoluautorstvo na štvorzväzkovom diele „Súpis pamiatok na Slovensku“ (Bratislava, Obzor 1967, 1968, 1969, 1978) ...
Aj pri široko rozvinutej práci si manžel vedel nájsť čas na publikačnú činnosť v oboch oblastiach, ktoré mu prirástli k srdcu – ochrana pamiatok a múzejníctvo. Okrem celého radu článkov a štúdií v odborných periodikách bol autorom a spoluautorom viacerých sprievodcov po Bratislave (preložených do niekoľkých jazykov) i spoluautorom Dejín Bratislavy (1966, 1982). Z ďalších spomeniem aspoň publikácie: Héro a Leandros (BA, Pallas 1976), Bratislavské rokoko (BA, Tatran 1982), Kamenná krása našich miest (Martin, Osveta 1981), Umenie Slovenska (Bratislava, Tatran 1988 aj v nemčine), Bratislava, mesto na Dunaji (Bratislava, Smena 1992) a i. V r. 1989 vyšla vo vydavateľstve Osveta v Martine regionálna vlastivedná monografia Novohrad, do ktorej napísal kapitolu Stavebné a umelecké pamiatky. Bol to asi pozdrav a poďakovanie „rodnej hrude“ ...
Ako by ste charakterizovali jeho celoživotný odborný vklad do dejín slovenskej kultúry?
Dcéra Marianna vo svojej knižke „Ladislav Šášky“ (Bratislava, SNM 1996) charakterizuje svojho otca takto: „Celý jeho život akoby plynul v objatí dvoch lások – rodného stredného Slovenska, kde mal pevne zapustené korene, a Bratislavy, ktorá sa stala jeho druhým domovom. Aj keď rozsah jeho aktivít bol nesmierne pestrý a široký, tieto dve lásky sa znovu a znovu objavovali v jeho odbornej i publikačnej tvorbe tak, ako hudobný motív v rozsiahlom symfonickom diele. Tenká niť života sa však pretrhla 11. 2. 1994. Jeho miesto zostalo prázdne, zanechal však život naplnený prácou a láskou až po samý okraj. Všetko, čo stačil, odovzdal tým, ktorí prídu po ňom ...“ Dlhoročný spolupracovník PhDr. Peter Maráky si na neho v časopise Pamiatky a múzeá spomína takto: „ ... nebol zberateľom titulov, a predsa bol nediskutovateľnou autoritou. Pracoval vedecky, ale neprestával myslieť na problémy každodenné. Aktívny temer do posledného dňa, nikdy nestál v ceste mladším, veľkoryso odovzdával vedomosti a skúsenosti ...“
Autor: PhDr. František Mihály
