o a lisovalo. Sladkému burčiaku málokto odolal. No a na „nápoji pre bohov“, ako s obľubou nazývame víno, si pochutnajú nielen fajnšmekri. Minulú stredu mali nerozluční kamaráti Jurko Kováč a Jožko Veterník plné ruky práce. Nádherný čas babieho leta bol ako stvorený na oberačku. Aj napriek siedmim krížikom na chrbte sa šikovnosť z rúk časom nevytratila. Skúsení pestovatelia viniča, ktorých už starí otcovia a pradedovia sa s láskou starali o svoje vinohrady, odviedli naozaj poriadny kus práce. V čase našej návštevy už bolo všetko porobené. Jedna várka už bola na poriadku a ďalšia oberačka predo dvermi. K Jurajovi a Jozefovi sa pripojil aj bývalý učiteľ Janko Andok. Na ochutnanie zlatistého moku sa vždy nájde chvíľa. „Stretneme sa, podebatujeme, vypijeme za pohárik vínka a pekný deň je za nami,“ zasmeje sa Ján a už si aj „skalná“ trojica zaspomína na časy, keď sa v dedine konali veľké slávnosti, tancovalo sa a spievalo. „Veruže, to všetko pred tridsiatimi rokmi bývalo inak. Počas vinobrania sa konali v neďalekom Veľkom Krtíši veľké slávnosti. Piekli sa gaštany, predával sa dobrý burčiak aj vínko,“ povie Juraj a Ján mu pritakáva. „Veruže som si aj ja neraz zahral na saxofóne. Ale ani dnes ho nenechám zapadnúť prachom a občas si zahrám.“ Dnes už tradície vymierajú. Družstvo zaniklo a vinohrady zarastajú trninou. „Kedysi nenapadlo hrozno toľko chorôb. Ľudia poznali len štepy. No choroby ich pokazili a začali sa pestovať samorodáky. Teraz už pestujeme štepené hrozno a tiež šľachtené odrody,“ pridá sa do rozhovoru Juraj a všetci traja sa zhodnú, že tohtoročný príchod leta nebol pre pestovateľov viniča v týchto končinách najpriaznivejší. „Rozhnevané“ nebo posialo zem kúskami ľadu. Toto vyčíňanie počasia sa podpísalo aj na viniči. „Môžeme počítať, že približne 50 percent úrody išlo dole,“ skonštatuje Jozef a už aj nalieva ďalší pohárik správne vychladeného vína. Dobrý vinár by mal mať aj dobrú pivničku. V nej by sa mala po celý rok udržať teplota okolo 13 stupňov Celzia.
V prvú nedeľu po Michalovi sa už tradične koná v Stredných Plachtinciach posvätenie chrámu. „Jój, voľakedy to boli veľké slávnosti. Keď sme vychádzali z kostola, už sa točil kolotoč a vyhrávala rezká hudba. Žila celá dedina,“ povie Juraj a razom objasní, že niekdajší kolotoč bol veru poriadnou raritou. Žiadna elektrika, či iné stroje. Štyria až piati chlapi ho museli točiť ručne. No a po štyroch otočených kolách si vyslúžili jedno povozenie zadarmo. Niet pochýb o tom, že stretnutia „pánskeho spolku“ pred vínnou pivničkou Jožka Veterníka bývajú nabité zábavou a humorom. Svedčí o tom už aj samotný fakt, že Jožko sa stará aj o frizúry svojich dvoch kamarátov. A tí si ho veru pochvaľujú. Veď takú dobrú čakáreň, kde ich ponúknu aj dobrým vínkom, by veru nikde nenašli.
