Nedeľa, 5. júl, 2020 | Meniny má Cyril, MetodKrížovkyKrížovky

SPOMIENKY MAJÚ AJ PRÍCHUŤ SĹZ

Stretnutia po dlhých rokoch mali odjakživa svoj význam. Ľudia, hoci sa mnohokrát nevideli dlhé desaťročia, sa rozpamätávajú na svojich známych, ktorí sa v spomienkach nezmenili. Deti zostávajú deťmi a láskavé ruky babičiek nás ponúkajú chutnými buchtami.

V spomienkach akoby zastal čas a my sa musíme veľakrát rozpamätávať, kto je kto. Práve preto majú stretnutia zmysel.

Vrátili sa do škôlky
Skúste sa vy, skôr narodení, vrátiť v myšlienkach do svojho detstva. Rozpamätať sa na svoju prvú pani učiteľku v materskej škôlke na svojho najlepšieho kamaráta či na detskú lásku. Aj po mnohých rokoch počujete smiech a bezstarostným hrám nie je konca-kraja. Bolo to dávno, a predsa akoby včera. Čo poviete, spoznali by ste svojich rovesníkov, s ktorými ste vo dvore škôlky piekli pieskové koláčiky? Možno aj práve preto majú stretnutia po mnohých rokoch osobité čaro a nepochybne aj slanú príchuť od sĺz dojatia.
Pani Zuzka Lošťáková z Tomášoviec sa podujala na neľahkú úlohu. Jej nápad je však každopádne originálny. V posledný septembrový piatok sa jej podarilo zorganizovať stretnutie škôlkarov z Tomášoviec po šesťdesiatich rokoch. Pozvánka s prekopírovanou fotografiou škôlkarov, ktorí sú dnes už viac ako o polstoročie starší, si našla svojich adresátov. Komu to čo len trošku dovolili okolnosti a zdravotný stav, neváhal a prišiel. Stretnúť priateľov, podať im ruky, zaspomínať si, prezrieť fotografie z rodinných albumov a hlavne sadnúť si opäť na maličké stoličky v tomášovskej materskej škole. Málokto z bývalých škôlkarov čakal, že sa opäť zadíva do láskavých očí svojej prvej pani učiteľky Julky Cíferovej a pestúnky Márie Bzenickej, ktorej práve tento mesiac minulo 85 rokov. „Na časy, keď som pracovala v našej materskej škole ako pestúnka, si živo spomínam. Detičky boli veľmi dobré a poslušné. Možno viac ako tie dnešné,“ povie milá babička Mária. Hneď vedľa nej sedí usmiata prvá pani učiteľka v spomínanej materskej škôlke. Aj napriek vráskam, ktorej na jej tvári vyryl čas, iskry v očiach nepohasli. Pozerá na svojich bývalých „zverencov“, ktorých už desiatky rokov nevidela, a snaží sa rozpamätať na každého z nich.
Marta Králiková sa s Jánom Cíferom nevidela od škôlky. Teda celých šesťdesiat rokov. Už si na seba len matne spomínajú a keby sa náhodne stretli niekde v meste, už by sa sotva spoznali. „Bola som veľmi milo prekvapená, keď mi prišla pozvánka na stretnutie. Veľmi som sa naň tešila a som rada, že sa nás toľko zišlo,“ hovorí pani Marta, ktorá si na detstvo veľmi rada spomína. Zvlášť na materskú škôlku. „Aj po rokoch si viem predstaviť, ako bola zariadená trieda, aké boli stoličky, ako vyzeral dvor,“ zaspomína si. V materskej škôlke na nich čakalo ďalšie prekvapenie. Prihovorila sa k nim terajšia pani riaditeľka škôlky Janka Mališová a tiež inšpektorka pre materské školy doktorka Hanusová. Deti pre nich pripravili program. Spievalo sa, recitovalo a tancovalo. Ani Karol Dovala, starosta obce, nesmel na tomto stretnutí chýbať a spomínajúcim bývalým škôlkarom sa v kultúrnom dome prihovoril. Ďalej už nič nebránilo debate a spomínanie nemalo konca. Veď kamaráti zo škôlky si mali toľko toho povedať. Každé obdobie v živote má svoje čaro a jediné, čo sa človeku nedá vziať, sú spomienky.

Skryť Vypnúť reklamu

Mládzovo opäť ožilo
Cestičky života sú kľukaté a nevyspytateľné. Nie vždy zapustíme korene na mieste, kde sme sa narodili a drali školské lavice. Spomienky však zostávajú. Prezeráme si fotografie, na ktorých zastal čas. V mysli zablúdime na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu. Stretnutie rodákov, ktorí sa už niekoľko rokov, ba možno desaťročí nevideli, je nepochybne pre každú obec veľkou udalosťou. V poslednú septembrovú nedeľu sa takéto stretnutie uskutočnilo aj v malej dedinke Mládzovo, a to pri príležitosti 570. výročia vzniku tejto obce. Možno málokto vie, že aj náš prezident Ivan Gašparovič prežíval bezstarostný čas prázdnin u svojich starých rodičov, ktorí žili práve v tejto obci. „Dobre si pamätám na svoje chlapčenské časy. Na stretnutie pri starej píle oproti železničnej stanici. Na preháňanie sa za loptou po priľahlých lúkach, či na sledovanie celoštátnych športových úspechov vo volejbale družstva, pochádzajúceho z takej malej dedinky, akou bolo a aj je Mládzovo,“ hovorí Milan Boroš, rodák z Mládzova, ktorý už štyridsať rokov žije v neďalekom Veľkom Krtíši.
Stretnutie rodákov v spomínanú nedeľu sa naozaj vydarilo. Ani slnko nebolo skúpe na teplé lúče, akoby aj ono chcelo pozdraviť priateľov, ktorí sa privítali stiskom ruky alebo vrúcnym objatím. Úsmevné spomienky vyčarili na mnohých tvárach úsmev, no nechýbali ani slzy dojatia. Štyridsaťštyri rodákov sa zišlo na mieste, ktoré pre nich zostane navždy tým najmilším. „Už dávno sa nestrelo v miestnom evanjelickom kostole na službách Božích toľko ľudí, ako práve 24. septembra,“ hovorí pán Boroš. Aj starosta obce si pripravil pre rodákov príhovor, ktorým oficiálne otvoril toto stretnutie. „Okolo starej školy sme prešli na cintorín, kde odpočívajú nielen naši starí rodičia alebo rodičia, ale už aj niektorí naši priatelia. Každý z účastníkov stretnutia dostal jednu gerberu, ktorú položil na hrob človeka, ktorý mu bol najbližší a ktorý už nie je medzi nami,“ hovorí pán Boroš.
Nič nebránilo tomu, aby sa rozprúdila veselá zábava. Neďaleko od Mládzova je miesto, ktoré obyvatelia tejto obce nazývajú Vytekanica. V poľovníckej chate už na všetkých čakal vynikajúci guľáš z diviny. Ani miestne ženičky nezaháľali a povypekali všakovaké dobroty. Pri obsluhovaní hostí sa im tiež nedalo nič vyčítať. Zábava trvala až do neskorých nočných hodín. „Pre jednu rodáčku z Mládzova, ktorú som najdlhšie nevidel, som zaspieval ľudovú pieseň, ktorá ju dojala k slzám, a myslím, že aj ostatní zostali rozcitlivení. Je to za srdce chytajúca pieseň. Od Dunaja širokého až po Kriváň vysoký ...,“ dodá pán Milan, ktorý vôbec neľutuje, že si organizáciu tohto stretnutie vzal spolu s priateľom Ivanom Miadokom z Vidinej na svoje plecia. Do svojej rodnej dedinky si prišli zaspomínať rodáci, ktorí dnes žijú v Bratislave, Košiciach, Banskej Štiavnici, dokonca jedna rodáčka pricestovala aj zo Štuttgartu. „Všetci účastníci stretnutia rodákov sa zhodli na tom, ako je nám tak trochu ľúto, že sa naša rodná dedinka pomaly vyľudňuje. V roku 1948 tu žilo 277 obyvateľov. Dnes by ste ich tu narátali len sto. Tento malý kus Slovenska však pre nás, ktorí sa tu narodili, zostane navždy naším rodným krajom, zo všetkých strán obklopený horami, a vždy budeme naň hrdí,“ dodal Milan Boroš.

Skryť Vypnúť reklamu

Turie Pole už na mapách nenájdete
Dedinku Turie Pole by ste hľadali márne. Obydlia, kedysi prekvitajúce životom, sú dávno mŕtve. Miesto posledného odpočinku našich predkov pripomínajú iba pozostatky pováľaných náhrobných kameňov. Cestičky zarástli burinou a násilne vysídlenú obec pripomína len tabuľa na starom kamennom múre. Dočítate sa na nej, že obec Turie bola založená v roku 1337. Jej obyvatelia za dlhé stáročia prežili naozaj kadečo. Nájazdy Turkov aj vojny. V roku 1951 bola násilne vysídlená pre vojenské účely. „Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší, ktorý mi nezmizol z pamäti,“ píše sa na tabuli, ktorú sem so spomienkou na svoju rodnú dedinku dali pripevniť jej bývalí obyvatelia.
Bola sobota 16. septembra. Čas nádherného babieho leta bol ako stvorený na spomienkovú akciu. „Po 55 rokoch sa od zániku obce Turie Pole uskutočnilo posledné stretnutie ešte žijúcich obyvateľov tejto dedinky. Stretlo sa tu približne 150 ľudí,“ hovorí Pavel Suja z Urbanovej. Objatiami a stiskmi rúk sa privítali vnuci a pravnuci pôvodných obyvateľov. Nečudo. Čas plynie ako voda v rieke a tí, ktorí svoje domčeky opúšťali ako 10–roční, majú na svojom chrbte šesť krížikov. Nie každému bolo dopriate dožiť sa tohto stretnutia.
„Obec Turie Pole vznikla začiatkom 14. storočia v údolí pod horstvom Javorie. Každé políčko a lúku lemoval kamenný múr, miestami aj meter vysoký. Keďže podmienky na pestovanie obilnín neboli najvhodnejšie, dedinka žila z hospodárskych dvorov, v ktorých by ste vždy našli niekoľko kusov dobytka. Dopravné uzly tiež obchádzali túto dedinku. Nebolo železnice ani poriadnej cesty a najbližšie mesto Lučenec bolo vzdialené takmer 40 kilometrov,“ informuje pán Pavel a dodá, že telefónne a autobusové spojenie bolo do tejto obce zavedené až po druhej svetovej vojne v r. 1948. Obyvatelia dedinky si však vždy zachovávali svoje zvyklosti. Jej piesne, nárečie a názvoslovie boli pre ňu charakteristické. „Najhoršie časy prežívala dedinka v 16. až 17. storočí. Bolo to obdobie tureckých nájazdov. Dedinčania sa museli brániť, a preto vybudovali okolo kostola kamenné hradby a umelú jaskyňu na „Panovom laze“. Tam sa ukrývali miestne dievčatá, aby ich Turci neuniesli do svojich háremov. Druhá svetová vojna tiež tento kraj neobišla, zničené príbytky a hospodárstva bolo treba opäť budovať. Dedinka sa začala vzmáhať a prekvital v nej život. No prišli roky 1950 – 1951. Prišla pohroma, ktorá obec „pochovala“. Násilnému vysťahovaniu pre potreby vytvorenia nového vojenského priestoru, sa nedalo zabrániť,“ hovorí. Nepomohli ani petície, ani hrozby a slzy boli tiež neúčinné. Obyvatelia dedinky museli opustiť svoje domčeky a mozole svojich otcov a pradedov. Na miestnom cintoríne nechali odpočívať svojich najbližších. Zatvorili sa brány kostolíka, ktorý bol vždy bezpečným útočiskom. Modlitby aj sobášne ódy naveky utíchli. „Je mi veľmi ľúto, že po všetkých tých rokoch zostali z nášho cintorína len ruiny a všetky záznamy o tejto dedinke boli vymazané z máp. Rovnako je smutné, keď pozostalí pôvodných obyvateľov Turieho Poľa nemôžu ukázať svojim deťom, kde odpočívajú ich prarodičia,“ dodal Pavel Suja. Posledné stretnutie po 55 rokoch bývalých obyvateľov a potomkov Turopolcov sa nieslo skôr v smútočnom duchu. Spomienky nabádali skôr k plaču ako k veselosti. „Touto cestou chcem poďakovať organizátorom tohto stretnutia, ako napríklad pani Ondríkovej, Selskej, a tiež pánovi Hrkovi. Dávam posledné zbohom rodákom a ich potomkom,“ zakončil pán Suja.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  3. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách
  4. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark?
  5. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií
  6. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom
  7. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší
  8. Novým prezidentom FSOK sa stal Miroslav Kot
  9. Najrýchlejší dopravný prostriedok je bicykel
  10. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave
  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Terasa upratovala s Kositom. Čistili Borovicový háj i Pľuvátko
  3. Štart sezóny F1 je za dverami
  4. Predajne Terno a KRAJ znižujú ceny desiatok produktov
  5. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie
  6. Tesco pomôže ľuďom v núdzi ešte viac
  7. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  8. Hrdinovia bez potlesku
  9. Odvezte sa Ľadovým expresom spoznávať juh Slovenského raja
  10. Herec a dabér Pavel Soukup: můj test autokamery Mio MiVue 798
  1. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách 22 746
  2. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií 16 688
  3. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom 16 174
  4. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší 13 497
  5. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark? 12 526
  6. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie – vyhnite sa im 10 963
  7. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave 10 461
  8. Leto na Slovensku: Mimoriadny 48-stranový magazín týždenníkov MY 9 999
  9. Južný Cyprus: skvelá dovolenka až do skorej jesene 9 642
  10. Predáva top mäso, varuje pred reťazcami, kvalitu hľadá na farme 9 149
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

Tomášovský pohár si ukoristila Mýtna, Dolná Strehová tretia

O trofej bojovali Mýtna, Dolná Strehová, Halič a Tomášovce.

Mýtna
Šoférka pri zameraní išla rýchlejšie o vyše 50 km/h.

Mimel posilnil slovenský reprezentant aj brazílsky futsalista

Lučenec skladá káder na ďalší ročník.

Martin Směřička.

VÍKENDOVÝ SERIÁL: Narodili sa s hudbou v krvi

Pohľad na rómskych hudobníkov vo Fiľakove je aj kúskom histórie mesta samotného.

Hudobná skupina Ernesta Bariho v tridsiatych rokoch 20. storočia: Ernest Bari – primáš; Július Bary (syn Ernesta) – druhé husle; Emil Barry (syn Ernesta) – bubon.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na Orave sa na športovom sústredení nakazilo 12 detí

Regionálna hygienička predpokladá, že počet infikovaných bude rásť.

Kde sa stratila ľudskosť?

Víkendové noci v centre mesta poznačili výtržnosti i bitka.

FOTO: Beh na Chatu pod Magurou

Obdivuhodné výkony podali všetci pretekári a pretekárky. Najrýchlejší bol Tibor Ponek, z Turčianskych Kľačian vybehol na Chatu pod Magurou za 28:06 min.

Už ste čítali?