Už pätnásť rokov nepozná teplo domova. Celý svoj majetok ukrýva pod starou roztrhanou celtou zo záhradného prístrešku. Špinavý matrac, staré deky a pár kusov zodratého oblečenia. A ešte niečo. To najvzácnejšie. Obálku s fotografiami najbližších. Spomienky na lepšie časy. „Čau Kájo!“ pokrikujú Kalinovčania na 63-ročného Karola Vránu, ktorý pochádza zo susedných Čiech. Na Slovensko sa priženil a ako sám hovorí, tu je jeho domov. Na život pod holým nebom si za tie roky privykol a z jeho rozprávania sa zdá, že tulácky chlebíček mu celkom zachutil.
Žobranie za hranicami
je dobrý biznis
„Keby mi neboli v zime omrzli nohy, veruže by som zašiel pešo aj do Lučenca. Ale kam sa takto dokrivkám?“, žaluje sa Karol. Aj po tridsiatich rokoch rozpráva výhradne v rodnom jazyku. Český pôvod v sebe nezaprie, aj keď jeho pravé korene siahajú až do Nemecka. „Mama bola Sudetská Nemka a otec Rakúšan. Doma sa vždy rozprávalo len po nemecky,“ pohmkáva. Znalosť tohto jazyka mu uľahčila aj žobranie v Nemecku. Nemal problém dohovoriť sa a oproti ostatným „kolegom“ z tejto brandže mal vo vrecku najvyššiu devízu. „Žobráci sú v Nemecku králi. Za polhodinu si tu šikovní môžu vyžobrať až 40 eúr, a to naozaj nie je hocičo. Na Slovensku som nejedol banány ani nepamätám. Tam nás charitatívne organizácie nachovali a ešte ako! Tu si šúľam cigarety, aby som ušetril, tam som fajčil značkové,“ pridá sa do debaty Kájov známy, ktorý prechádzal okolo na bicykli. Domáci ho neoslovia inak ako Žofré.
Karol bol naposledy žobrať v Nemecku minulý rok. Dnes by tiež vycestoval, ale nie je za čo. Zarobené eurá sa rozkotúľali a vrecká opäť zívajú prázdnotou. Spánok na starom špinavom matraci považuje za luxus. Dal mu ho kmotor. Donedávna spával na holej zemi. Pred nečasom sa uchýlil na schody, vedúce do miestnej márnice, ktorá stojí na neďalekom cintoríne.
Peniaze sa u neho dlho neohrejú
„Istý čas som žil v zbúranisku v Zlatne. No navykol som si aj na iný „luxus“,“ usmeje sa a zaloví v obálke. Vytiahne niekoľko fotografií. „Tu je u mňa na návšteve sestra. Tu som u dcéry,“ vysvetľuje. V tej chvíli je pre mňa mnoho vecí záhadou. Ako mohol žiť človek tri roky v chlieviku na zajace, ktorého veľkosť je meter krát meter? Pred touto „ubytovňou“ prijímal návštevy. Celý deň strávil v dedine a večer po štvornožky vliezal do chlievika. Na kúsku sena sa vyspal. Akokoľvek sa však snažil, nohy sa už do tesného a prikrátkeho priestoru nezmestili. Trčali von. Čo tam po tom, či bola jasná noc, pršalo alebo mrzlo. „Raz som skoro zhorel, keď sa to tu chytilo od cigarety,“ spomína bezdomovec a pripáli si ušúľanú cigaretu.
Keď mu prezradíme zmysel našej návštevy, ožije. Teší ho, že sa mu dobrí ľudia snažia pomôcť. Tentokrát pre neho Walter Biewen z Hornej Strehovej priniesol stan, nepremokavú celtu a tri spacáky. „Kájo, veruže už nezamrzneš,“ zasmeje sa Žofré a spolu s Karolovým kmotrom sa dušujú, že mu ten stan pomôžu postaviť. „Nie tak rýchlo. Musím si nájsť vhodné miesto,“ povie Kájo a rýchlo ukladá dary na matrac pod starú celtu. Neustále mi však vŕta v hlave, kde končí chudákov dôchodok, po ktorý si pravidelne chodí na poštu. „No, veľmi rýchlo sa stroví. Bohviečo nedostanem. Kadečo mi sťahujú exekútori,“ vysvetlí Karol a opäť zvrtne reč na svojich najbližších. Veď peniaze nie sú všetko a v živote sú predsa dôležitejšie veci. Opäť nezabudne podotknúť, že deti mu ponúkajú bývanie. Môže bývať v slušne zariadenom byte. On však nechce. „Mladí majú byť sami a ja som už raz taký. Ako vy Slováci zvyknete hovoriť: starý strom sa už nedá presadiť. Ja som doma tu v Kalinove. Teraz sa blíži zima a mne už ponúkli miesto v teplej kotolni. Nie je to zlé. Uvidím...,“ zamyslí sa. Opäť je tu veľký otáznik. Je Karol bezdomovec z vlastnej vôle, alebo naozaj nevie nájsť východisko z tejto neutešenej situácie? Pomoc ľudí si však nesmierne váži a vždy ho poteší, keď sa niekto nad ním zľutuje. „Za pánom Walterom určite vycestujem. Stačí, keď mi na papier napíšete, v ktorej dedine to vlastne býva. Aspoň oprášim po dlhom čase nemčinu,“ usmeje sa a už aj si robí inventúru vo svojom majetku. Čo pribudlo, treba pekne odložiť. Veď v „dome“ bez zámky nič nie je v bezpečí.