toré majú v niektorých prípadoch len veľmi málo spoločného s erotikou. Pasákom vo vreckách šuštia eurá a dievčatá sa musia uspokojiť s almužnou, ktorá im má zalepiť oči. Aj Zuzka z mestečka v rimavskosobotskom okrese patrí medzi tie, ktoré dôverovali a popálili sa. Dnes neverí nikomu okrem svojej mamy, ktorá je zároveň jedinou jej kamarátkou. Bojí sa, že Laco, ktorý jej spôsobil toľko bolesti a utrpenia, opäť niekedy zastaví pred ich domom, no tentokrát s iným úmyslom. Pomstiť sa.
DLŽOBY ICH PRIPRAVILI O BYT
Ulicou kráča vysoká mladá žena. V ruke drží igelitovú tašku naplnenú plastikovými fľašami s vodou. „Takto žijeme. Bez elektriny a bez vody v bývalej administratívnej budove poľnohospodárskeho družstva. Zuzka musí vodu nosiť od susedov. Raz nám ju dajú tí, inokedy druhí“ ukáže 51–ročná matka šiestich detí na prichádzajúcu najstaršiu dcéru. Žijú naozaj v sparťanských podmienkach. Jediným zdrojom svetla je po zotmení blikajúca sviečka. Polienka treba do kachlí počítať, len aby ich bolo dosť na celú zimu. Hlad je v tomto dome nájomníkom, ktorého tak ľahko nevyženiete. „Žijeme biedne. Manžel pracuje v Čechách a domov príde raz za dva mesiace. Keď nepošle žiadne peniaze, hladujeme,“ ticho prehodí a pohladí desaťročného Tomáška. Ten na ňu pozrie veľkými tmavými očami. Spýtavý pohľad syna jej vždy do očí naženie slzy. Koľkokrát už pešo meral cestu do Kurinca, vzdialeného 12 kilometrov? Veľa. Medzi dverami sa mihne mladšia dcéra. „Hanbí sa, chúďa,“ dodá Zuzana. Kým príde jej najstaršia dcéra, stihne mi vyrozprávať celý svoj nešťastný osud. Po smrti matky zostala bývať spolu s deťmi v byte na jednom z rimavskosobotských sídlisk. „Dlhy si už mama do hrobu nevzala. Povinnosť splatiť ich zostala na mne. Byt som predala, vyplatila brata, vyrovnala dlžoby a zostalo mi dvadsaťpäťtisíc,“ vyratúva. Smiešna suma na zohnanie nového bývania.
UVERILA SĽUBOM
Dvadsaťosemročná Zuzka je vyučená cukrárka. Zamestnanie sa jej však nepodarilo nájsť. „Tak veľmi som chcela pomôcť mame aj súrodencom. Nedokážem sa už viac dívať na našu biedu. Nebyť otca, hádam by sme pomreli od hladu,“ povie a tým zároveň vysvetlí svoj nepremyslený a unáhlený odchod do zahraničia. Prvýkrát sa s Lacom stretla začiatkom decembra minulého roku. Nikdy predtým ho nevidela. „Túlal sa po dedine, akoby niekoho hľadal. Neodvážila som sa pristaviť pri ňom a spýtať sa, či nepotrebuje pomoc. Prihovoril sa sám. Bol zvedavý, koľko mám rokov, či som niekde zamestnaná a akú mám ukončenú školu,“ spomína. Udalosti nabrali rýchly spád. Zuzka si živo spomína na každé slovo, ktoré jej v ten osudný deň Laco povedal. „Ponúkol mi prácu čašníčky v hoteli. Mala som s ním vycestovať do nemeckého Erbachu. Vôbec mu neprekážalo, že neovládam cudzí jazyk. Tvrdil mi, že mi nechce ublížiť, len sa mi snaží pomôcť.“ Vidina lepšieho života celej Zuzkinej rodiny bola neviditeľným spúšťačom unáhleného rozhodovania. „Skôr či neskôr si po teba prídem,“ to bola veta, ktorá padla ako posledná pri prvom náhodnom stretnutí Zuzany a Laca.
NAMIESTO ČAŠNÍČKY PROSTITÚTKA
Po pár dňoch zastalo pred starou budovou zahraničné auto. Zuzka si do malej tašky pobalila pár vecí a prisadla si k ďalším dvom neznámym dievčatám. Ešte stihla zakývať mame, ktorá sa dnes netají tým, že sa tešila novému zamestnaniu svojej dcéry. Reči o vysokých zárobkoch v zahraničí potlačili všetky obavy. „Keby som vedela, čo ju čaká, zabránila by som jej v odchode. Bola taká šťastná, že nám konečne pomôže. Modlila som sa za ňu,“ dodá nešťastná matka. „V Erbachu sme zastali pred nejakým hotelom. Laco nám nedovolil vystúpiť z auta. Vraj máme počkať, kým sa porozpráva s majiteľom a dohodne potrebné formality. Do auta sa vrátil spokojný. Oznámil nám však, že prácu zohnal iba pre mňa. Nezabudol si však odo mňa vypýtať všetky doklady. Nechcela som mu ich dať, ale vysvetlil mi, že musí vybaviť všetko potrebné, aby som mala svoju prácu zlegalizovanú,“ spomína Zuzka. Odovzdaním dokladov vyriekla nad sebou ortieľ. Od tej chvíle ju Laco držal v hrsti.
„Majiteľ hotela ma s úsmevom na perách odviedol do peknej izby. Potešila som sa. Splnili sa moje dievčenské sny o luxusnom bývaní. Ešte som sa ani poriadne neporozhliadala, dvere sa nečakane otvorili a do izby vošiel Laco spolu s majiteľom hotela. Všetko dôkladne poprezerali a nabádali ma, aby som sa rýchlo vybalila. Keď odišli, zamkli za sebou dvere,“ spomína oklamaná dievčina. Počiatočné nadšenie vystriedal strach. V prvý večer si líhala do postele s obavami, čo bude zajtra. Zaspať už niestihla. „V zámke zaštrkotal kľúč. Prišiel majiteľ spolu s neznámym chlapom. Nepovedal nič, len opäť za sebou zatvoril dvere a neznámy muž si sadol ku mne na posteľ. Začal sa ma dotýkať. Odťahovala som sa, kričala, plakala. Nič nepomáhalo. Dosiahol to, po čo prišiel a za čo si vopred zaplatil. Znásilnil ma a bez slova odišiel,“ povie s náznakom hanby. Zostali jej len oči pre plač a obavy z toho, čo sa bude diať nasledujúce dni. Počas tej noci sa dvere na jej izbe otvorili ešte šesťkrát. Šesť mužov ju ponížilo, uspokojilo sa a tisíckrát prekliala chvíľu, keď sa dala s Lacom do reči.
ČUŠ, LEBO ZOMRIEŠ!
Po štrnástich dňoch odviezol Laco mladú ženu domov. Len na pár dní. Za „nadštandardnú obsluhu“ si domov priniesla smiešnych päťsto korún. Príliš málo na to, aby svoju rodinu vytrhla z totálnej biedy. „Nič mi nepovedala. Chúďa, všetko utrpenie skrývala pred svetom. Ako čašníčke sa jej vraj nepodarilo zamestnať, ale žobre,“ povie Zuzkina mama. Z prvého zárobku kúpila akurát tak nejaké sladkosti pre svojich troch bratov. Dusila v sebe pravdu a klamala mamu a 18–ročnú sestru Marcelu, o ktorú mala najväčší strach. „Laco si robil zálusk aj na ňu,“ sklopí oči.
Prešlo niekoľko dní a auto opäť zastalo pred domom. „Mal moje doklady, vyhrážal sa mi...,“ spomína zneužitá Slovenka, ktorá zo strachu o svoj život a bezpečnosť svojej rodiny opäť vycestovala do Nemecka. Znovu ten istý kolotoč. Kľučky si podávali neznámi páni. Väčšinou zvrhlíci, ktorí si chceli vyskúšať rôzne sexuálne praktiky. „Bolo mi z nich zle. Prasatá....“ povie znechutene. Koľko ich bolo? Veľa, strašne veľa. Stovky. Tváre si už dnes nepamätá, ale dotyky chlípnikov ju ešte aj dnes pália na tele. Dlho nedokázala o tom, čo sa odohráva v jej vnútri, hovoriť. Pravdu dusila v sebe, až jedného dňa vykypela spod pokrievky hrnca, plného sexuálneho násilia. Päť mesiacov zatínala zuby a uslzenú tvár zabárala do vankúša. Naposledy vycestovala do Nemecka v apríli tohto roku. Hranice však už neprekročili. Ešte na Slovensku ich zadržala policajná hliadka. Podľa vyjadrenia, ktoré poskytla médiám Mária Faltániová, hovorkyňa Krajského policajného zboru v Banskej Bystrici, bol tridsaťosemročný Ladislav z okresu Rimavská Sobota obvinený zo zločinu obchodovania s ľuďmi a tiež zo zločinu pozbavenie osobnej slobody. Hrozilo mu sedem až dvanásť rokov väzenia, pretože v decembri minulého roku vylákal dvadsaťosemročnú ženu do Nemecka, kde jej sľúbil výhodne platenú prácu. Namiesto toho ju nútil k prostitúcii. Celý prípad sa ocitol začiatkom augusta na stole rimavskosobotského vyšetrovateľa. Ten po rozsiahlejšom pátraní vyšetrovanie zastavil. Dospel k záveru, že skutok sa nestal tak, ako to mladá žena opísala. Zuzana je však presvedčená o svojej pravde.
Zuzka sa ako jedna z mála rozhodla prehovoriť. Aj napriek strachu pred pasákom, ktorý ju päť mesiacov nútil prostituovať, chce varovať všetky dievčatá, ktoré sa dajú vo vidine rýchleho zárobku zlákať za hranice. Chce, aby jej výpoveď bola mementom pre všetkých, ktorí slepo dôverujú ľuďom, čo chcú na ich naivite zarobiť.
