Pondelok, 18. január, 2021 | Meniny má BohdanaKrížovkyKrížovky

V Rumunsku sníval o Slovensku

Chlapčenské túžby sú rôzne. Niektorým sa sníva o novom bicykli či autíčku, iní túžia stať sa astronautmi alebo hasičmi. František Zetocha túžil po Slovensku. Narodil sa v Rumunsku, kde prežil detstvo a časť mladosti. Napokon sa mu sen splnil a už tridsaťt

ri rokov žije vo svojej vytúženej krajine.

O svojej túžbe...
Prastarí rodičia Františka Zetochu žili v Nitre. Keď mal Františkov starý otec tri mesiace, presťahovali sa s ním rodičia na „dolnú zem“, do Rumunska. „Od piatich rokov bolo mojou túžbou žiť na Slovensku. So starým otcom som chodil pásavať kravy. Sedel som na hlave statného vola a rukami som sa pridržiaval mohutných rohov a starý otec mi rozprával o Slovensku,“ ponoril sa do spomienok. „Ani starký si na túto krajinu nepamätal, vedel o nej len z rozprávania otca. Spomienky na Slovensko sa u nás prenášali z otca na syna. Vysvetľoval mi, kam patríme, že máme slovenskú národnosť, že sme Slováci! Hovoril: Tam je tvoja vlasť, na severe.“

Skryť Vypnúť reklamu

O krásnom,
i keď tvrdom detstve....
„Keď som dcéram rozprával o detstve, hovorili, že sú to len rozprávky,“ s úsmevom hovorí František Zetocha. Pre mestské deti sa jeho život na rumunských lazoch mohol zdať ako rozprávka alebo ako vymyslený príbeh. Pre Františka to bol kus života: „Bolo nás desať detí. Rodičia neboli zamestnaní, žili sme z toho, čo sme si dochovali a dopestovali. Od štátu nedostali ani halier. Ba naopak, štátu museli platiť kontingent – akési dane z pozemkov a z toho, čo na nich dorobili. Dnes sa len smejem, že mnohé slovenské rodiny dostávajú aj dvadsaťtisíc korún podporu a robiť nebudú. Do Rumunska ich treba poslať, tam, kde žijú Slováci, aby videli, ako sa žije bez haliera.
Počas môjho detstva sme v dome nemali elektrinu ani vodovod. Vodu sme brali zo studne na dvore. V oblasti Gemenčička mal každý gazda svoju studňu. Niektorí v nej dokonca chovávali aj pstruhy, taká bola voda čistá. Človek sa nemusel báť z nej napiť.
Keď som mal päť-šesť rokov, chodieval som sám pásť kravy na pastviny, vzdialené sedem kilometrov. Ráno, keď slniečko len vychodilo, mamička ma budila - Poď Ferko, treba ísť.... Každé z detí malo svoju prácu. Trojroční pásli husi, mali sme ich aj tridsať, lebo pre päť dievok bolo treba chystať periny... Keď sme boli starší, tak sme pásli svine, ešte neskôr kravy a ako štrnásťroční chlapci sme kosili trávu. Obilie kosili len dospelí, lebo bolo treba vedieť, ako na to, aby sa klasy nevymlátili. Bolo treba jemnučko ťahať kosu, aby ani jedno zrniečko nevyšlo nazmar. Najskôr sa zvyšky pohrabali, potom pozbieral každý klas a nakoniec sa na pole pustili svine a husi, aby prácu dokončili. Museli sme obrobiť každý centimeter poľa. Nie ako tu, keď poľnohospodári pokosia obilie a po mesiaci sa pole nanovo zazelená. A keď vidím tie neobrobené polia, tak ma až srdce bolí.“

Skryť Vypnúť reklamu

O živote bez peňazí....
„Keď sme potrebovali peniaze, tak sme predali to, čo sme dopestovali alebo dochovali,“ vysvetľuje František Zetocha spôsob, ako ich dokázalo uživiť gazdovstvo. „Chovali sme voly a jalovice, vyše tridsať prasiat a množstvo hydiny. Tovar sme naložili na voz, zapriahli doň kone, lebo voly boli len na ťažké práce, a išli sme na trh do jedného z troch miest, ktoré sme mali najbližšie. Otec vždy niekoho vyslal dopredu, aby zistil ceny. Potom keď prišiel na trh, spustil cenu nižšie a hneď mal všetko predané. Vedel si vypočítať, že keď zaplatí trhové clo, keď dá tovar lacnejšie, vždy ešte dobre zarobí. Bol nielen dobrý gazda, ale aj dobrý obchodník. Mali sme vyše 30 hektárov poľa, pastviny, lúky... sena sme mali nadostač. Keď bol slabý rok a susedia nemali s čím chovať dobytok, tak sme ho od nich lacnejšie kúpili, do jari sme ho nachovali a znovu predali, ale už so ziskom. Rodičia sa dožili vyše osemdesiat rokov, ale od štátu dôchodok nedostali. Postarať sa o nich musela jedna z mojich sestier.“

Skryť Vypnúť reklamu

O plnom žalúdku...
Nielen láska, ale aj sila ide cez žalúdok. Skôr, ako sa pobrali Zetochovci na pole, bolo sa treba posilniť. „Keď bolo menej roboty, tak sa varilo, čo bolo, ale keď sa kosilo, museli sme mať poriadne raňajky - klobásu alebo slaninu, alebo mamka navarila halušky. Na obed sme mali mäso. Už ráno sme ako chlapci museli nachystať dreva do sporáka a dievčatá pomáhali variť. Pre dvanástich koscov bolo treba pripraviť množstvo jedla. Hoci nás bolo veľa, nepoznali sme hlad, vždy sme mali čo jesť. Ja som mal najradšej smotanu. Keď som na ňu tajne chodil do komory, vždy som nahlas, aby ma všetci počuli, vravel – kocúrisko, zase tú smotanu zjedlo. Chutili mi aj údené klobásky, chodil som si z nich tajne odlamovať, ale mamička aj tak vedela, že to nebol kocúr. Väčšinou varila slovenské jedlá. Mali sme dosť zemiakov, tak často robila zemiakové palacinky – hovorili sme im podlesniaky, potom halušky s bryndzou alebo kapustou, polievky, guláše.... Mal som rád kukuričnú krupicu – mamaligu, s klobásou, údenou slaninkou a popraženou cibuľkou, to jedlo je fantázia. Po slovensky sa volá chamula.“

O chudobnom,
ale krásnom kraji....
V tej oblasti Rumunska, kde som žil, sme doma hovorili po slovensky, v škole po slovensky, v kostole po slovensky, aj na úradoch po slovensky. Dodnes tam totiž žijú len Slováci. Lazy Gemenčička sú veľká oblasť, asi šesťdesiat kilometrov dlhá a dvadsaťštyri široká. Slováci sa sem prisťahovali v roku 1880 alebo aj skôr. Všade boli pralesy, ktoré museli vyklčovať, no napriek tomu sa tu zachovala krásna príroda. Keď sme išli do rumunskej oblasti, museli sme hovoriť ich jazykom, lebo ak nie, tak sme nič nevybavili, ukázali nám dvere.“

O veselom mládenectve...
František Zetocha absolvoval náročný kurz a štátne skúšky, aby mohol pracovať ako šofér – profesionál. Keďže mal rád veľkú rýchlosť, napokon sa rozhodol pre inú profesiu. Stal sa elektrikárom. Ani potom sa však nezbavil práce na gazdovstve. „Doobeda som pracoval vo fabrike, keď som prišiel domov, pracoval som na poli alebo okolo statku až do jedenástej večer. Po práci sme sa vedeli aj poriadne zabaviť. Tancovali sme, jedli a pili. Ocko len nosil slivovicu, čerešňovicu, fľašu za fľašou. Alebo sme išli na zábavu. Veľakrát sme tancovali aj v nedeľu a na zábave sme boli vždy až do rána. No v pondelok, keď vychodilo slnko, či sme chceli alebo nie, bolo treba ísť zase robiť,“ spomína pán František aj na príjemnejšie stránky tvrdého života. „Vstával som o štvrtej ráno. Na autobus do roboty som išiel pešo sedem kilometrov cez horu. Stretával som diviaky, aj vlky tam boli, ale mi ani nenapadlo báť sa. Bol som zvyknutý.“

Cesta za snom...
František mal dvadsaťšesť, keď prišiel prvýkrát na Slovensko. „V Rumunsku bolo ťažké získať pas. Ak sa to niekomu podarilo, hneď musel vycestovať. Občiansky preukaz musel dať úradom a cestoval len s pasom. Keď sa vrátil, do 24 hodín musel pas zase vymeniť za občiansky. Už od osemnástich rokov som sa pokúšal získať pas, ale nedarilo sa mi. Po vojenčine som zase začal obchádzať úrady a mal som šťastie. Natrafil som na dobrého človeka. Vysvetlil som mu, že rodina k nám chodí každý rok a my nemôžeme ísť k nej. Tak mi ho dal,“ hovorí František o prvom kroku za svojím snom. „Prišiel som vlakom do Nových Zámkov. To bolo prvé mesto, ktoré som na Slovensku videl. Keď som vystúpil, kľakol som na kolená a pobozkal som slovenskú zem, ako pápež. Išiel som do Serede za sesternicou. Mal som dva plné kufre s darčekmi a boli mi ťažké, tak som ich nechal na chodníku, na križovatke. Sesternica ma vystískala, vypytovala sa na rodinu a až po hodine a pol jej prišlo na um, kde mám kufre. Keď som sa priznal, kde som ich nechal, skríkla – Dieťa moje, veď ti ich ukradnú - a ja jej na to – Na Slovensku sa nekradne, zato som sem prišiel,“ spomína František. Rozhodol sa ostať. Doma nechal najbližšiu rodinu aj dievča, ktoré nebolo ochotné prísť za ním. Povolenie na pobyt mal len na tri mesiace, a tak sa pustil do vybavovania československého občianstva. „Získanie občianstva trvalo najmenej päť rokov. Chodil som do Prahy po každej výplate. Bol som tam asi dvanásť či trinásťkrát. Stálo ma to mnoho peňazí, času a nervov, ale po dva a pol roku som ho získal.“
Po tridsiatich piatich rokoch František Zetocha stále tvrdí: „Som šťastný, že žijem na Slovensku.“

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  4. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  5. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  6. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur
  7. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  8. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  9. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  10. Oktagon 20: Pikantné súboje prinesú aj zápas o titul!
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  2. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  3. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  4. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  7. Akčný výpredaj v PLANEO Elektro – to sú ceny nižšie až o 60 %!
  8. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka?
  10. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  1. Už iba dnes si môžete predplatiť SME.sk na rok len za 28 eur 21 118
  2. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 16 073
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 341
  4. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 463
  5. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká? 7 209
  6. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 070
  7. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 6 405
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 245
  9. Kvalitnej hydiny je na pultoch stále menej. Čo vlastne kupujeme? 6 117
  10. Kuba si turistov omotá okolo prsta. Miesta, ktoré musíte vidieť 5 878
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

Dali by ste dieťaťu cigaretu? Mnohí áno

Dali by ste dieťaťu cigaretu, ak by si ju vypýtalo? Väčšina z nás áno. Dokumentuje to sociálny experiment a mystery shopping, ktoré zastrešila vzdelávacia iniciatíva NA VEKU ZÁLEŽÍ.

Aj v našom regióne začne od zajtra celoplošné skríningové testovanie

Potrvá až do 26. januára. Potom sa dozvieme kto bude patriť medzi lepšie alebo horšie okresy.

Minister zdravotníctva Marek Krajčí.

Rozsiahla rekonštrukcia prebieha podľa plánu

V Poltári vynovujú kultúrny dom, dočkajú sa aj digitálneho kina.

Kultúrny dom v Poltári sa dočkal rozsiahlej rekonštrukcie.

Lučenec sa po prehre s moskovským gigantom rozlúčil s Ligou majstrov

Novohradčania sa v aktuálnom ročníku prebojovali medzi 32 najlepších tímov Európy.

Mimel Lučenec.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Odišiel Ján Bartík

Hokejová rodina v Nitre stratila jedného zo svojich dlhoročných členov.

Vláda predĺžila zákaz vychádzania. Čaká nás testovanie, štátu majú pomôcť mestá a obce

Skríningové testovanie sa začne v pondelok 18. januára a potrvá do utorka 26. januára.

Druhý deň testovania v Nitre: Miera pozitivity klesla pod percento

Otestovať sa prišlo vyše 14-tisíc ľudí. Pozitívnych bolo podstatne menej ako pred týždňom.

Už ste čítali?