jej nechce žiť. Jej rozprávanie je plné bolesti, zúfalstva, obnažuje charaktery a prinúti vás zamyslieť sa nad povahami.
KEĎ NEMÁTE DOSŤ SÍL ÍSŤ ĎALEJ
Ťažko sa dajú slovami vyjadriť pocity nešťastnej ženy. Nevera zmenila celý jej život. Všetko sa jej odrazu zdá ako zlý sen, ale keď sa ráno prebudí a vedľa seba zbadá prázdnu posteľ, zistí, že je to krutá realita. „Viete, že musíte vstať z postele, aby ste sa postarali o deti, ale zrazu nemáte dosť síl. Namiesto toho, aby ste sa na seba pozreli do zrkadla a nahlas si povedali, je koniec, musíš sa z toho dostať sama, radšej vytočíte telefónne číslo hádam už aj dvadsiatej veštice. Keď vám neznáma žena z druhej strany telefónnu začne hovoriť o tom, že každý románik je špecifický a hrkútanie vášho muža s milenkou sa čo nevidieť skončí, no pred jeho príchodom domov je potrebné vysvätiť byt, na chvíľu sa upokojíte a poslúchnete jej rady. Čo na tom, že sú pritiahnuté za vlasy?! Podala vám pomocnú ruku, ktorú tak veľmi potrebujete,“ začína svoje rozprávanie 40–ročná žena. Nazvime ju Máriou. Vydávala sa pred 19 rokmi. Z lásky. Dnes jej láska zlomila srdce. Nevera. Mnohí z nás s ňou majú skúsenosti a filozofické úvahy sú podľa mňa v tomto prípade nie na mieste. Nevera je stará ako ľudstvo samo. Má rôzne podoby, dôvody a aj konce. Mária verí, že v jej prípade to bude mať scenár so šťastným koncom. Otázne však je, koľko rán zanechá na duši dospelých, no najmä detí.
RANY AJ RADOSTI
OSUDU
„S Ivanom sme sa zobrali po päťročnej známosti. Myslela som si, že som tehotná. No bol to omyl. Napriek tomu, že rodina nášmu vzťahu nepriala, svadbu sme mali veľkú. Zo začiatku sme žili v byte mojich rodičov. Mama bola jediná, ktorá ma chápala a mala porozumenie aj pre Ivana. Môj otec mal problémy s alkoholom. Často sme sa hádali. Aj to bol dôvod, prečo som súhlasila, aby sme sa presťahovali ku svokrovcom. No ani tam sme to nemali na ružiach ustlané. Svokor si tiež ľúbil vypiť a k štamperlíku pritiahol aj môjho manžela. Nakoniec sa nám podarilo si vybaviť byt a začali sme žiť sami. No nedarilo sa mi otehotnieť. Trápila som sa. Obidvaja sme sa trápili. Ivan túžil po dieťatku tak isto ako ja. Ochorela mi mama. Mala mozgovú príhodu. Ležala na posteli ako nemluvňa a ja som ju kŕmila, prebaľovala, utešovala. Svokra vravela môjmu synovi, aby ma nechal. Vraj, načo mu je taká žena, ktorá mu nevie dať dieťa! Trápila som sa. Chodila som po rôznych vyšetreniach,“ rozpráva Mária. Kamarátka jej poradila primára z Veľkého Krtíša doktora Braunsteina. Po ôsmich rokoch manželstva jej nasadil hormonálnu liečbu. Písal sa november 1994. V apríli Mária otehotnela. „Pamätám si na to ako dnes. Primár ma chytil za ruku a oznámil mi, že čakám dvojičky. Plakala som od šťastia. Manžel ma čakal v aute. Keď ma uvidel takú uplakanú, myslel si, že ďalší pokus zlyhal. Keď som mu ukázala obrázok zo sona a povedala o dvojičkách, rozplakal sa tiež. Povedal mi, že nech sú aj tri, len nech sú zdravé. Vrátili sme sa do nášho bytu a zrazu bolo všetko iné. Akési krajšie. Naša láska mala iné rozmery. Bolo to obdobie nekonečnej nehy, pozornosti a plánov do budúcnosti. Koncom júna som začala krvácať. Veľmi som sa bála, že prídem o svoje deti. Nechali si ma v nemocnici. Preležala som tam šesť mesiacov. Trpezlivo som poslúchala rady lekárov a počítala dni do pôrodu. Siedmeho decembra ma pustili na priepustku domov. V Lučenci bol práve vianočný trh. S Ivanom sme sa prechádzali pomedzi stánky a kupovali výbavičku pre naše bábätká. Dostala som chuť na deci vareného vína. Odrazu som začala mať veľké bolesti. Opäť som sa dostala do nemocnice. Teraz však už nie do Veľkého Krtíša, ale do Lučenca,“ opisuje udalosti Mária.
Narodili sa jej dve krásne dcérenky. Pretože mali malú hmotnosť chvíľu si poležali v nemocnici. „Domov sme si ich priviedli až 15. januára. Mamka mi povedala, že také krásne deti ešte nevidela. Ivan bol na seba pyšný. Pomáhal pri kúpaní aj kŕmení. Staral sa o nás, ako najlepšie vedel. Ďakoval som tomu tam hore, že na nás nezabudol a konečne nám doprial šťastie. Radosť však čo nevidieť vystriedal smútok. Otcovi zistili rakovinu. Primárka z onkologického oddelenia mi oznámila, aby sme sa pripravili na najhoršie. Choroba mala rýchly spád. Otec vedel, že sa blíži jeho koniec. Bol to tvrdý muž, chorobu znášal statočne. Mamku poprosil, aby umrela prvá, že on pôjde hneď za ňou, aby nikomu neostali na obtiaž. Doopatrovala som ich. Umreli po sebe. Najskôr mama, potom o šesť týždňov otec. Tak, ako si to naplánoval.“
ČAKANIE NA DOBRÝ KONIEC
Mária si pochovala rodičov a útechu hľadala v deťoch a manželovi. Ivan bol skvelý otec, dobrý manžel. Prešlo jedenásť rokov. „Tento rok sa nad naším manželstvom zatiahol čierny mrak. Manžel si našiel inú ženu, ktorá má len 18 rokov. Odrazu sa stal z neho iný človek. Zanedbával mňa aj deti. Kamarátky ma utešovali, aby som z toho nerobila veľkú vedu. V dnešnej dobe je to vraj normálne. Vraj sa Ivan vybúri a potom sa pokorne vráti domov a ja ho mám čakať s otvorenou náručou. Kdesi som vyčítala, že aj nevera má rôzne podoby. Fyzická nemá nič spoločné s citmi. V psychickej nejde len o sex samotný, ale je to už bližší vzťah,“ zamýšľa sa Mária a po líci jej stekajú slzy. Podľa odborníkov vraj jednorazová nevera nemôže ohroziť vzťah. Samozrejme, podvedený partner by sa o nej nemal dozvedieť. V Ivanovom prípade však nešlo o jednorazové vybočenie. Mladá slečna si ho omotala okolo prsta. Starostlivý otec odrazu čoraz častejšie prichádzal domov len v noci. Bolo z neho cítiť alkohol a mal výčitky svedomia. Aby mu bolo ľahšie, priznal sa, že má známosť. Máriu jeho priznanie veľmi ranilo, jemu sa uľavilo. Nasledovalo pre mnohých nepochopiteľné obdobie. Ivan spával s obidvoma ženami. „Vedela som, že z mojej náruče odchádza k nej, no napriek tomu som mu dovolila, aby ma objímal. Spravila by som čokoľvek, len aby som ho nestratila. Hovorí sa, že zúfalé ženy robia zúfalé činy. Je to pravda. No ten, kto to nezažil, nemá právo ma súdiť,“ prizvukuje nešťastná žena. Deti nechápavo sledovali správanie svojich rodičov. Raz sa hádali, potom zase objímali. Ivan Márii sľuboval, že mladú nechá, aby bola trpezlivá, že jeho to prejde, a potom bude zase všetko také ako predtým. No nemal síl zastaviť to. „Skákal ako koza. Raz vyznával lásku mne, potom zase jej. V auguste odišiel z domu. Prenajal si byt. Trápime sa obidvaja a aj do jeho bytu chodíme obidve. Jedna veštica mi povedala, že obidvaja pykáme za hriechy z minulosti. Obidvaja robíme chyby. On žije na dlh, mne radia veštice, numerologičky, jasnovidci. No nečudujte sa mi. Hľadala som pomoc aj u psychológa. No nebol to žiadny zázrak. Nikto vám nedá presný návod na to, ako máte prežiť neveru partnera, čo robiť vtedy, keď celú noc preplačete a ráno sa vám nechce žiť. Občas sa mi zdá, že už nemám síl. No dievčatá ma potrebujú. Jedna veštica mi povedala, že manžel veľmi trpí, lebo mu ktosi uriekol, ale už čoskoro sa z toho dostane. Chcem tomu veriť a budem čakať na dobrý koniec,“ ukončí rozprávanie Mária. Pozrie sa na mňa a zúfalo čaká, že ju ubezpečím o správnosti jej rozhodnutia. Nemôžem. Nemám na to ani diplom, ani jasnovidecké schopnosti.
Autor: Z. Suráková
