yvateľovi lazov vás dovedie len chodník, kadiaľ sa túlajú turisti, hubári a všetci tí, ktorým zachutili sladké maliny a černice. V zime sa obraz krajiny náhle zmení. Cesty zmiznú pod snehovou prikrývkou. Pre niekoho idylický obraz spiacej prírody, pre iných čas tvrdej driny. Nie každý mestský človek dokáže pochopiť život ľudí z lazov. Najmä takých, akým je Štefan Ďuriš. Žije sám a najbližší susedia bývajú v Drahovej, ktorá je od jeho dvora vzdialená hodný kus cesty. Na samotu však nenadáva a hovorí, že človek si privykne na všetko. Aj na dlhé večery, počas ktorých je jediným spoločníkom rádio.
„Na tomto mieste som zapustil korene. Ako malý chlapčisko som behal po okolitých kopcoch a pomáhal spolu s bratom rodičom na gazdovstve. Vždy bolo čo robiť. Statok obriadiť, pásť, chovať alebo pomáhať na poli,“ zaspomína si čiperný dôchodca. V mladosti na samotu ani len nepomyslel. Pracoval v kokavskom závode a občas sa šiel s mládencami zabaviť. Roky však nestoja. Tým, čo nemajú vo zvyku len tak nečinne posedávať, plynú veľmi rýchlo. Aj v Štefanovom prípade tomu nie je inak. „Do ženby som sa nikdy nehnal. Žil som s rodičmi. Pokým mamka vládala, oprala, navarila, napiekla a aj dom sa blýskal čistotou. No dnes je všetko inak. Rodičia už niekoľko rokov odpočívajú v čiernej zemi. Brat sa oženil do neďalekej dediny a ja som tu zostal sám,“ povie zamyslene a pohladí svojho verného štvornohého kamaráta. „Je to ešte len mladé psisko. Mal som takého čierneho chlpáča. To bol rozumný pes. No bol už starý. Pred rokom ho prišiel zverolekár zaočkovať proti besnote a on mi za dva týždne nato zdochol. Chudáčisko starý. Dobrý bol,“ dodá. Na žalosť a smútky však nie je času. Darmo sa hovorí, že robota nie je zajac a neutečie. Okolo domu sa je vždy čo obracať. V maštali bučí statok a sviniam tiež každý večer škvŕka v žalúdku.
Je pozdná jeseň. Holé konáre sa kníšu v čoraz chladnejšom vetre a v čase mojej návštevy u Štefana začali poletovať prvé vločky snehu. Tohtoročnú úrodu má už dôchodca starostlivo opatrenú. Jabĺčka odpočívajú v pivnici, rovnako ako zemiaky, kapusta a iná zelenia. „Všetko by bolo dobre, keby nie diviakov. Čo len škody napáchajú. No tento rok je ich oveľa menej ako po iné roky. Chvalabohu,“ pomädlí si Štefan ruky a ukáže na drevený plot, ktorým je obohnaný pozemok okolo domu. Nebyť drevenej ohrady, diviačie potvory by mu hádam rozrýpali celý dvor. „Líšky mi sem našťastie nechodia. Hádam sa boja psov. Zato hodný medveď obchádza tento chotár. Neďalekým chatárom sa dobreže o kľučku na dverách neobtiera,“ nestačí dopovedať, pretože mám už ďalšiu otázku na jazyku. Samozrejme, že sa týka najobávanejšej šelmy našich hôr. Stretnutie s medveďom nemusí vždy dopadnúť najšťastnejšie. „Pravdaže som už videl medveďov. Na jeseň sa chodia pásť na jablká a slivky. Jednu mi už dolámali. Nebojím sa ich, ale ako každý mám pred nimi rešpekt. Nikdy nezabudnem, ako som sa raz vracal z Drahovej. Občas zájdem do dediny. Mám tam brata a aspoň sa od ľudí novoty podozvedám. Veď aj trochu zábavy a klebiet treba, nie?“ opýta sa sám seba a vzápätí opisuje dramatické chvíle, keď mu medveď takmer po pleci poťapkal. „Vracal som sa podvečer. Už som nemal ďaleko domov. Sadol som si do járku a hádam som trochu aj zadriemal. Len tu naraz otvorím oči a predo mnou medveď. Obluda veľká ako dospelý človek a dvíha sa na zadné. No čo už môže človeka napadnúť v tejto chvíli. Buď ma ten chlpáč „načne“, alebo ma nechá na pokoji. Mňa zachránil môj pes. Skríkol som na neho a ten sa rozbehol dolu kopcom. Možno to bola moja spása. Medveď sa zvrtol a zmizol v hustom poraste,“ zaspomína si Štefan.
Na lazoch píše život iné kapitoly knihy ako v meste. Starci tu majú zodraté mozoľnaté ruky. No tí, čo boli naučení na drinu, nezaľahnú tak skoro do postele. Budia ich slnečné lúče a zaspávajú neskoro večer, keď sa už dajú na oblohe hviezdy počítať. Netrávia dlhé hodiny pred televízorom alebo pri počítači. Pri teplom sálajúcej piecke prikladajú do ohňa polienko za polienkom a občas si zaspomínajú. Rovnako ako Štefan. Spomína na blízkych, ktorí sa pominuli. Na mladosť a občas sa zamyslí nad tým, aké by to bolo bývalo, keby sa oženil a dnes by tie polienka do pece prikladal spolu so svojou ženou. „Hádam to tak malo byť. Netvrdím, že ma žiadna nechcela. Aj dnes sa mi ešte núkajú. Takých by však bolo, čo by chceli len peniažky počítať,“ zalúska prstami. „Mal som jedného kamaráta. Rovnako starého mládenca. Často mi rozprával o tom, aké je to zostať sám. Samota je zlá, ale dá sa na ňu zvyknúť. Aj ja som si zvykol,“ dodá a opäť si spomenie na mamu. „Chuderka, keď s ňou bolo zle, musel som ju na saniach do dediny zviezť. Naváľalo snehu a sanitka by sa ku nám nedostala. Veruže, veľakrát musím zobrať do ruky pílu a popíliť polámané stromy, aby sa dalo tadiaľto vôbec prejsť,“ povie a zrak uprie smerom k zatiahnutej oblohe. Začína snežiť. Spolu s bielymi vločkami prichádza ďalšia robota. „Nič to. Pozrite na moje veľké dlane. Tie sa nikdy od roboty neodťahovali. A toto miesto uprostred hôr by som nemenil za nič na svete. Tu som vyrástol, strávil celý život a tu aj zostanem. Starý strom už nikto nepresadí.“