dzku, napr. na najbližšiu lavičku.
- Na deň mi stačí pol litra čuča, hovorí Jiří, ktorý je pôvodom z Kolína. Má 56 rokov a vyše dvadsať rokov už žije v Rimavskej Sobote. Je ženatý, deti nemá – manželka (nerozviedli sa, lebo advokáta treba platiť) býva na ôsmom poschodí toho vchodu, kde Jiří prespáva na schodisku. Jednoizbový byt je napísaný na Jiřího meno, bol mu pridelený ZŤS-kou, bývalým podnikom, kde Jiří kedysi pracoval. Aj sociálna podpora obidvoch manželov chodí na jeho meno – keďže Jiří má problémy s chôdzou (bolia ho kríže, už dávno sa chystal k doktorovi, ale zo všetkého viní peniaze), na jeho občiansky preukaz vyberá podporu manželka.
- Skoro nič mi nedá, - žaluje terajší bezdomovec. Jeho žena zase tvrdí, že mu dáva dosť.
Jiří odišiel z bytu sám, pretože žena tam podľa neho nasťahovala svojho synovca s rodinou. A on to nezniesol.
- To nie je pravda, - bráni sa Jiřího manželka, - chodia len občas na návštevu, ale on nikdy nemal moju rodinu rád. Pije, odkedy sme spolu. Teraz sa dal do partie s jemu podobnými kumpánmi a nie je s ním reč...
Neskúmali sme do hĺbky príčinu roztržky medzi manželmi, vieme, že Jří chcel od manželky 100-tisíc, aby ho vyplatila z bytu, že potom odíde do Čiech, tam vraj má ku komu ísť. Jeho polovička mu núkala 50-tisíc, aby byt prepísal na ňu, nedohodli sa.
- Čo ďalej? - pýtame sa bezdomovca. - V lete sa ešte dá potĺkať ale ide zima...
Jiří to vie, ale nepozná odpoveď. Do azylového domu vraj nejde preto, lebo tam zase treba platiť.
- Mne stačí pol litra čuča na deň, - spomíname si ako nám ospravedlňujúco vysvetľuje. Pravda je taká, že v útulkoch, ktoré jestvujú v našich mestách pre ľudí bez prístrešia, treba dodržiavať poriadok a nesmie sa holdovať alkoholu.
Vlani v lete obyvatelia tej istej bytovky, kde sa teraz potĺka Jiří, s ťažkosťami dopravili do nemocnice bezdomovca, tiež Juraja, ktorý popíjal a spával pod schodami v odpadkoch medzi potkanmi. O niekoľko dní v nemocnici zomrel. Počas pobytu tam žiadal od personálu len „cigaretku“ a „vínečko“. A tiež mal rodinu...
Príbuzní týchto „sídliskových Odyseov“, asociálov, tvrdia, že títo nie sú spôsobilí dohody a obyčajne sa na svoje „cesty“ vydávajú dobrovoľne. Ibaže koniec týchto „odyseí“ býva obyčajne smutný, nad ľuďmi, ktorí sú po istom čase takmer nesvojprávni, nedrží ochrannú ruku žiadna inštitúcia. Sociálna sieť nevie ponúknuť nič na spôsob záchrannej siete, charita sa zjavuje možno len na Vianoce.
A tak blúdia svojimi cestami- necestami mnohokrát rovnocenní túlavým psíkom, vystavení napospas dobročinnosti či odporu okolia. Pud sebazáchovy ich vedie bližšie k ľuďom, „obývajú“ frekventované miesta, sídliská – osamelí Odyseovia, v igelitke si nosia celé svoje imanie a dopĺňajú kolorit našej doby o bolestivú osamelosť.
Autor: - kd -