ratil matku. Preto vyrastal u rodiny na Podkriváni. V r. 1931-32 chodil do Baťovej školy mladých mužov v moravskom Zlíne, v r. 1932-36 absolvoval Učiteľský ústav v Leviciach. Krátko učil vo Veľkom Rovnom v okrese Bytča, v Topoli v okrese Svidník, v Čadečke a v Zákopčí v okrese Čadca. Po vojne študoval popri zamestnaní na PgF v Banskej Bystrici kombináciu dejepis – zemepis, titul promovaný pedagóg (prom. ped.) získal v r. 1956. Väčšinu života prežil vo Fiľakove, kde od 1. 9. 1937 vyučoval na základnej škole a neskoršie aj na strednej škole s vyučovacím jazykom slovenským až do osemdesiatych rokov minulého storočia, keď odišiel do dôchodku. Asi každý žiak na základnej škole, ale aj na SVŠ či neskôr gymnáziu ho poznal ako múdreho, spravodlivého, trochu prísneho, no zároveň milého človeka, skrátka bol to náš „Jóži báči“. Zomrel 3. 8. 1988 na rakovinu v lučenskej nemocnici, pochovaný je vo Fiľakove. Na jeho život a prácu sme si pri jeho nedožitých 90. narodeninách zaspomínali s jeho synom RNDr. Jozefom Klindom, generálnym riaditeľom sekcie legislatívy a starostlivosti o životné prostredie Ministerstva životného prostredia SR v Bratislave, známym priekopníkom ochrany prírody a zakladateľom environmentalistiky na Slovensku.
Pán doktor, predstavte nám úvodom, prosím, ilustrovaný životopis vášho otca.
Možno už tá skutočnosť, že sa môj otec narodil v ten istý deň, keď zomrel rakúsko-uhorský cisár František Jozef, predurčila jeho záľubu v histórii. Množstvo jeho žiakov si určite pamätá pútavé prednášky o staroveku, z napoleonovského obdobia, ale najmä z čias tureckej okupácie Uhorska, osobitne počas existencie jediného tureckého sandžaku (správneho okresu) na Slovensku, práve so sídlom vo Fiľakove. Táto téma ho fascinovala a dokázal ňou „nakaziť“ aj svojich študentov. Nevyhýbal sa ani novodobej histórii. Prispelo k tomu jeho uväznenie počas pobytu na Podkarpatskej Rusi (dnes na Ukrajine) a následné skúsenosti pred, počas a po druhej svetovej vojne. Vojenské útrapy zažil aj v Maďarsku, Rumunsku, na Ukrajine za Odesou až po víťazné májové obsadzovanie Prahy. Ako slovenský vojak zajatý 1. 9. 1944 v Sedmohradsku počas transportu do ríše pri Szolnoku ušiel z nemeckého zajatia. Až do vyliečenia zranení sa ukrýval a dostal sa späť na Slovensko. Vrátil sa do Fiľakova, aby pokračoval vo svojom začatom diele pedagóga.
Jozef Klinda-Fiľakovský prežil temer celý svoj aktívny život vo Fiľakove. Pripomeňme si ho najskôr ako významného učiteľa.
Ako učiteľ, ktorý učil spočiatku všetky predmety, vrátane matematiky, kreslenia, telocviku a hudobnej výchovy (pomerne dobre hral na husliach), sa venoval aj písaniu, osvete a športu. Avšak záujem o tureckú vládu z Fiľakova v značnej časti Slovenska, ako aj históriu Fiľakovského hradu a mesta s okolím dokázal nahradiť všetky ostatné aktivity. Stal sa u neho jednou z priorít a obsahom jeho mnohých prednášok a článkov. Zaangažoval do neho aj viacerých žiakov – členov historického krúžku pod jeho vedením. Stal sa vedúcim Okresného pedagogického strediska vo Fiľakove a okresným školským inšpektorom v čase, keď bolo Fiľakovo ešte okresom. Zároveň pôsobil ako člen sekcie dejepisu pri Krajskom pedagogickom ústave v Banskej Bystrici. Jeho chrámom však bola škola. Aj tí horší alebo nezbední žiaci patrili k jeho pozorným poslucháčom. Každý študent si určite pamätá jeho trstenicu a povestné písomky, ktoré pripomínajú dnes rôzne euroankety a kvízy. Stal sa učiteľskou legendou a trvalou spomienkou pri každých výročných stretnutiach nielen maturantov. Koho učil aspoň jeden školský rok, určite na neho nezabudol až do staroby. Na takých učiteľov, ako bol Jóži-báči, sa jednoducho nezabúda.
Veľmi cenná je jeho publikačná, novinárska a krížovkárska činnosť najmä z obdobia 50-tych až 70-tych rokov ...
Málokto vie, že otec patril k zakladateľom slovenského predvojnového časopisu Slovenský krížovkár a hádankár a zostavil stovky krížoviek. Dvakrát sa stal víťazom celoslovenskej súťaže zostavovateľov krížoviek. Jeho pôsobenie v r. 1943 na tlačovom oddelení Ministerstva národnej obrany v Bratislave, kde mal na starosti najmä športovú žurnalistiku, malo značný vplyv na jeho publicistickú činnosť. Športové spravodajstvo sa dostávalo po vojne z Fiľakova do celého Slovenska. Ako športový komentátor a dopisovateľ mnohých novín a časopisov informoval verejnosť o fiľakovskom futbale, zápasení, boxe, stolnom tenise, volejbale, gymnastike, ľahkej atletike a dokonca i hokeji, ktorý vo Fiľakove začal, no nemal perspektívu. Pre futbal a volejbal mal rozhodcovské skúšky a oprávnenie. Správy, poviedky, fejtóny, eseje, rôzne články i básne Jozefa Klindu-Fiľakovského (tiež pod pseudonymami) vyšli napríklad v periodikách Čas v športe, Šport, Učiteľské noviny, Sršeň, Telovýchova a šport, Priekopník, Slovenský krížovkár a hádankár, Novohradský hlas, Smer, Práca, Nový svet, Domov a svet, Národný podnikateľ, Matičné čítanie, Opatovský priekopník, Družstevník, Národný týždenník, Poznaj a chráň, atď. Najviac mu však prirástli k srdcu novohradské noviny Budovateľ, Pokrok a Ipeľ, ktoré dlho vychádzali v Lučenci. Patril k zakladateľom jedného z prvých samostatných závodných novín na Slovensku. Bol to fiľakovský Výkon, ktorý redigoval od 10. 3. 1948. Tiež redigoval okresné učiteľské noviny Vychovávateľ. Spomeniem len niektoré z publikovaných článkov (mimo športových): Geografia Fiľakova a okolia, História Fiľakova, Radzovce a okolie, Čriepky z dejín Fiľakova, Beg Ali roku 1591 píše Zvolenu, Drobnosti z Fiľakova, Správy z Fiľakova, Z fiľakovského humoru, Naša ľudová pieseň, Šlágre, Poslanie ženy v demokracii, Šťavica, Výstava fiľakovských výtvarníkov, Múzeum vo Fiľakove, Otvorenie kina 10. 12. 1960, Zber liečivých rastlín, Láska k stromom (1938), Silvestrovský frfľoš z Fiľakova, U fiľakovských plachtárov v Leteckých novinách z čias, keď ešte bolo vo Fiľakove letisko... Vyšli mu aj viaceré básne (Prosba, Umierajúcej, Na svitaní, Pieseň najtichšia, Svätovečerný spev, Lipa na jeseň, Sedmibolestnej, Stesk siroty, Novoročná, Sudba, Biela mystika, Zima, Za Štefánikom, Prvák,...), povesti (Krvavé ruže, Z prinútenia,..) a poviedky (Nedokončený sen, Arrivederci,...).
Mnohí starší občania Fiľakova a Lučenca si ho pamätajú ako aktivistu športového života.
Keď nebol v škole alebo v múzeu, tak ste ho stretli na ihrisku alebo iných športoviskách. Nielen stretli, ale aj počuli v rozhlase ako komentátora. Bol dlhodobým funkcionárom a hlásateľom TJ Kovomier Fiľakovo, ale aj členom zboru futbalových a volejbalových rozhodcov. Dlho pôsobil ako člen výboru ČSZTV v Lučenci, až ho v r. 1981 zvolili za doživotného čestného člena.
V r. 1953 sa stal spoluzakladateľom Okresného vlastivedného múzea vo Fiľakove. Ako vnímate túto historickú skutočnosť pre Fiľakovo ako geograf a environmentalista z dnešného pohľadu?
Ako riadny člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine patril od 15. 11. 1945 k iniciátorom vzniku Okresného vlastivedného múzea vo Fiľakove, slávnostne otvoreného 9. 5. 1953 (dnes Mestské múzeum), ale aj k spoluzakladateľom prvej zoologickej záhrady na Slovensku vo Fiľakove (otvorenej 9. 8. 1953), Aktívu pre občianske záležitosti, fiľakovskej mestskej knižnice. Začal písať fiľakovskú kroniku od stredoveku po súčasnosť (žiaľ, ostala v rukopise). Osobne založenie múzea, knižnice alebo inej kultúrnej inštitúcie vnímam ako počiatok ďalšieho kultúrneho rozvoja, zvyšovania kultúrneho a environmentálneho vedomia človeka, podnet na intelektuálny rast ľudí a vytvorenia inštitucionálnych podmienok pre kultúrnu tvorbu. Mesto bez múzea a knižnice sa všade pokladá za kultúrne zaostalé. Ak si takéto inštitúcie zriadi a vybuduje, povstane z prachu. A Fiľakovu sa to znovu podarilo. Škoda len, že stratilo svoju okresnú pozíciu a jeho spádové zázemie okolitého vidieka sa rozdelilo do dvoch okresov. Sídlo okresu zaniklo, no múzeum a knižnica v ňom ostali.
Nesmieme zabudnúť ani na jeho aktivity v štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrane prírody ...
Jóži-báči pôsobil aj ako okresný konzervátor a spravodajca štátnej ochrany prírody pre okres Fiľakovo, zároveň navrhovateľ a presadzovateľ prvých slovenských chránených prírodných výtvorov a pamiatok v okrese Fiľakovo (vyhlásených už v okresoch Lučenec a Rimavská Sobota v r. 1964). Patrili k nim Soví hrad v Šuriciach, Ragáč, Pohanský hrad, hrad Hajnáčka (Hajnáčsky hradný vrch). Podieľal sa aj na vyhlásení prvej štátnej prírodnej rezervácie v Cerovej vrchovine, ktorou sa stala vyhláškou Povereníctva kultúry z 26. 2. 1954 ŠPR Šomoška (Úradný vestník 38/1954). Pripravil návrh na vyhlásenie prírodnej a historickej rezervácie a chráneného objektu Fiľakovo – hrad a tufové bralo, ktorý schválil odbor školstva a kultúry KNV v Banskej Bystrici zabudnutým dekrétom č.8212 z 27. 9. 1958 (potvrdilo Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici výmerom č.4675 z 1. 12. 1964). Ako prvý začal podnecovať už koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia vyhlásenie Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina pre jej významné geografické, prírodné a historické danosti. Žiaľ, jej vyhlásenia vyhláškou Ministerstva kultúry SSR č.113/1989 Zb. sa už nedožil.
Váš otec zanechal vzhľadom na dobu a miesto, v ktorom žil, mimoriadne bohaté a v mnohých faktoroch priekopnícke dielo. Má táto činnosť aj svojich dnešných nasledovníkov?
Jeho zámery a ideály začali plniť viacerí jeho žiaci, často na rôznych funkciách v rámci Slovenska, kraja a okresu. Mnohí dosiahli významné pedagogické, odborné a pracovné výsledky a vedecké tituly. Učia na vysokých školách a pôsobia na vedeckých ústavoch (napr. Doc. RNDr. Michal Kaličiak, CSc., ako riaditeľ Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave). Často si na neho spomínajú aj z jeho lavíc odrastené osobnosti Lučenca (napríklad primár MUDr. Ondrej Balco, bývalý zápasník a právnik JUDr. Pavel Sabo, sudca Mgr. Jozef Trizna, bývalý šéf colníkov JUDr. Jaroslav Kaličiak, ...), ale aj športoví kolegovia – futbalový tréner a funkcionár Norbert Krišta, pedagógovia Janko Šufliarsky, Jozef Drenko, atď. Nemôžem zabudnúť na nezabúdajúcich publicistov, ktorých reprezentujete v tomto rozhovore, ale ani na významných športovcov z Fiľakova (napríklad futbalistu Mikuláša Krnáča, boxera Jožka Tőreho a viacerých zápasníkov). V jeho stopách idú aj vnuci – v Bratislave geograf Roderik Klinda a environmentalistka Adriana Klindová-Kušiková a vo Fiľakove učiteľka Diana Szabová. Vo Fiľakove pôsobila až do dôchodku ako profesorka a zástupkyňa riaditeľa gymnázia jeho dcéra Elena Klindová-Benčová, ktorá po ňom prevzala pedagogickú štafetu. Moju pedagogickú prax na Komenského univerzite, na Slovenskej technickej univerzite a pôsobenie na iných vysokých školách pokladám len za zlomok pedagogických aktivít otca (prevzal som iba ostatné štafetové kolíky - ochranársky, geografický, historický a kultúrno-osvetový). Jeho manželka Mária Klindová ešte žije vo Fiľakove a vlani bola ocenená ako najstaršia a dlhodobá muzejnícka pracovníčka v okrese, v múzeu pracovala od 1. 8. 1953 až do penzie.
Autor: František Mihály
