sť až po hrob a v očiach sa im zaleskli slzy dojatia. Aj napriek šedinám a zvráskaveným tváram sa rozhodli povedať si svoje „áno“ 86–ročný Ján Ostranský a o deväť rokov mladšia Olinka Lajgútová. Sobáš, ako sami hovoria, z rozumu, neoľutovali. Veď svadobný obrad so všetkou parádou si už raz „nacvičovali“, a to takmer pred polstoročím.
Svadba na spadnutie
„Horkýže sme my mladomanželia,“ zasmeje sa čiperná dôchodkyňa Olinka. Roztvorí dvierka na kuchynskej linke a vytiahne malý fotoalbum. „No len sa pozrite,“ ukazuje na čiernobielu fotografiu spred mnohých rokov. „Spoznali by ste ma?“ - opýta sa a hneď podá vysvetlenie. „Mala som dvadsaťtri rokov, keď sme si s Jankom padli do oka. Rozhodli sme sa, že sa zoberieme. Mala som krásne snehobiele šaty a aj Janko bol veľký fešák,“ uprie zrak na zažltnutú fotografiu, ktorá je už len spomienkou na nevydarenú svadbu. „Všetko bolo nachystané. Hostina, svedkovia, fotografia. Nič sa nekonalo. Bola som chorá a do Janka ustavične húdli, že načo mu bude chorá žena. Aj mne kadečo navrávali. Vraj čo bude so mnou, keď ma Janko opustí a zostanem sama, bez pomoci.“ Zo svadby zišlo. Dvom mladým ľuďom nikto nepožehnal. „Bolo mi ľúto. Také krásne šaty som mala aj s veľkou bielou kyticou,“ zaspomína si Olinka. „Ale k fotografovi sme zašli. Aha, odfotil nás ako skutočných novomanželov,“ zopakuje starká a pohladí Janka, ktorý potichu načúva a pritakáva.
Ženu mu pokazil alkohol
Cesty Jána a Oľgy sa na čas rozišli. Každý začal žiť svojim životom, aj keď sa vždy jeden o druhého zaujímali. „Keď som stretol spoločných známych, vždy som sa na Olinku opýtal, ako sa jej vodí,“ prehodí Ján, ktorému osud do cesty postavil inú ženu. Na tú však dnes nemá dobré spomienky. „Keby nie toho prekliateho alkoholu, hádam by aj inakšia bola. Ale pijatika, to je veru čertovo dielo. Z človeka spraví hotovú opicu,“ povie a prehodí list v rodinnom albume. Aj svadobná fotografia s druhou vážnou Jánovou známosťou v ňom našla svoje miesto. Spomienky sú však v tomto prípade trpké. „Nič nám nechýbalo. Od roboty som sa nikdy neodťahoval. Štyridsať rokov som odpracoval v revúckych horách. Poznám ich ako vlastnú dlaň. Dom bol, peniaze boli. Nič nám nechýbalo, keby mojej žene nezachutila pálenka. Každú korunu premrhala na fľašu. Tárala sa hocikade a s kadekým. Iba čo mi hanbu narobila,“ hovorí dôchodca a vytiahne rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ktorým bolo jeho niekoľkoročné peklo oficiálne v roku 1991 ukončené. „Hanba – nehanba, podal som žiadosť o rozvod. Ďalej sa už vyčíňanie mojej manželky nedalo znášať. Ak som nechcel, aby prepila všetok majetok, musel som ju navždy vyškrtnúť zo svojho života.“
Stretnutie po rokoch
Po nevydarenom manželstve býval Ján nejaký čas spolu so svojou sestrou. Oľga v tom čase tiež zvažovala ďalší dôležitý krok vo svojom živote. Ísť alebo neísť do miestneho domova dôchodcov? Cestičky života sú však jedna veľká spleť ľudských osudov, v ktorých každý deň nastávajú tie najneuveriteľnejšie zvraty. Aj v tomto prípade sa životné dráhy dvoch, tentokrát už dôchodcov, opäť skrížili. „Janko prišiel za mnou, aby sme skúsili spolu žiť. Vraj ma má stále rád aj po toľkých rokoch a priznám sa, ani mne nebol ľahostajný,“ usmeje sa Olinka a nežne pobozká svojho novopečeného manžela. Slovo dalo slovo a začali spolu bývať. Plnili si sľuby, ktoré si dali kedysi dávno. Aj napriek chorobám, ktoré sa v Jánovom prípade ozývajú čoraz častejšie, sa rozhodli, že obrúčky si predsa len navlečú. Už nepotrebovali žiadne súhlasy ani rady múdrejších a skúsenejších. Cítia, že sa potrebujú a život jeden bez druhého si už nedokážu predstaviť. „Keby ste ho len videli v tú sobotu pred vyše mesiacom, keď sme sa mali brať. Od rána bol nervózny. Vraj načo toľká paráda. Zaobíde sa to aj bez sobáša a veruže on na tú radnicu nepôjde. No ktorú nevestu by to nerozčertilo?,“ opisuje deň sobáša nevesta. Opäť to vyzeralo tak, že sa zopakuje situácia spred rokov a svadobné šaty zostanú visieť v šatníku.
Sobáš neoľutovali
Svadba bola. Nevesta vo sviatočnom kostýme s novou fizúrou a aj manžel pekne ustrojený. Oddával ich rimavskosobotský primátor, ktorý sa priznal, že veru pár v takomto veku ešte nesobášil. A bolo po paráde. Prešiel mesiac a Olinka s Jánom svorne tvrdia, že tento krok vôbec neľutujú. „Možnože sme aj niekomu na smiech. Povie si, že sme pochabí starci. My však vieme, že sme len dodržali svoj sľub, ktorý sme si dali pred rokmi. Že raz budeme manželmi,“ usmeje sa Olinka a už po niekoľkýkrát pohladí Jána. „Dobrý je to človek. Nič ho nenahnevá, len tá politika. Pri tej sa vie poriadne rozohniť. Mňa našťastie politikárčenie nezaujíma. Radšej si vezmem ihlu, klbká farebných bavlniek, panamu a vyšívam alebo háčkujem“ dodá starká. Obrusy a dečky zdobia celý ich byt. Šikovná gazdiná má po izbách vzorný poriadok a o Janka sa stará ako o svoje dieťa, ktoré jej nikdy nebolo dopriate. Jeden druhému sú si oporou a všetky starosti, ktoré život prinesie, riešia spolu. „Keby len toho zdravíčka bolo trochu viac,“ úprimne si zaželajú a ja odchádzam s podobným želaním, aby im ich láska vydržala naveky.