i sa rôzne. Drevené, papierové, z vosku, skrátka z toho, kto na čo mal. Z detstva si pamätám aj také, že v papierovej škatuli, ktorá mala byť betlehemom, neboli ani sošky. Len také obyčajné, trochu okresané polená. Ale deťom sa aj to páčilo. Prvý papierový betlehem mi darovala švagriná. Nevydržal dlho, pretože bol z papiera. Rozmýšľal som, ako ho urobiť trvácnejší, lebo sa mi veľmi páčil. Na lúke oproti domu boli vyťaté topole. Cigáni z nich robili korytá. Dlho som sa na nich pozeral, a potom som si nejaké zvyšky dreva zobral. Urobil som z nich tieto sošky,“ ukazuje prvé dielka Ján Grenčík.
Chcel bývať v dome
Má 62 rokov. Nenarodil sa tu na „maďaroch“. Pochádza z vrchov – zo Šoltýsky. Tam vraj však žil len pol roka.
„Môj otec sa rozhodol využiť ponuku lepšieho zárobku a išiel robiť do uránových baní v Jáchymove. Rodičia tam dostali dom po vysídlených Nemcoch. Tam sme žili do mojich 13 rokov. Potom sme sa presťahovali do Rimavskej Soboty a až potom do Husinej. V meste sme žili v paneláku a ja, hoci som život na dedine nepoznal, som chcel bývať v dome. Najmä pre moje záľuby. Manželkina rodina tu v Husinej žila možno 400, možno 500 rokov. V Husinej žijú prevažne maďarsky hovoriaci ľudia. Ja, hoci po maďarsky viem len niekoľko viet, sa tu cítim doma,“ prizvukuje majster.
Rezbárstvo mu sadlo
Betlehemy začal vyrábať pred 22 rokmi. Hneď vtedy, ako sa jeho prvé dve sošky zapáčili každému, kto ich zobral do ruky. Za domom si urobil malú dielničku. Postupne si zdokonaľoval jej vybavenie. Sošky do betlehemov robil z rôzneho dreva. Cítil, že sa mu čoraz viac daria.
„Aj som rozmýšľal, že začnem rezbárstvo študovať. Takého chrobáka mi nasadili do hlavy osvetári. To vtedy, keď moje práce začali brať na rôzne výstavy a súťaže amatérskych rezbárov. Keby som sa ešte raz narodil, určite by som sa spomínanému odboru venoval profesionálne. No takto som zistil, že školenia a rôzne tvorivé dielne mi v konečnom dôsledku nepomáhajú. Moja robota najlepšie vyzerá vtedy, keď vyrezávam, ako cítim. Zrejme to mám v génoch. Asi to máme v sebe všetci Slováci. Môj pradedo vraj bol kolár. Vyrábal kolesá na vozy. Pravdepodobne odtiaľ pochádza môj talent. Skúsil som aj súsošia a nevyzerajú zle. Pokúšal som sa robiť figúrky do betlehemov aj mechanické. To sú také, ktoré môžu pohybovať rukami, nohami, krútiť hlavou alebo sa samovoľne v betleheme premiestňovať. Ale jednoznačne sa utvrdzujem v tom, že najkrajšie sú prírodné, čo najmenej štylizované,“ tvrdí majster. Jeho betlehemy nájdete v múzeách aj v kostoloch. Kupovali ich aj do Ameriky. Možno najviac prác má teraz v galérii drevených plastík v Plaveckom Štvrtku.
Vianoce rôznych kultúr
„Boli za mnou aj z ÚĽUV-u. No ceny, ktoré mi ponúkali, by ma určite neuživili. Popri inej práci sa veľké množstvo umeleckých výrobkov veru vyrobiť nedá. Iste, rozmýšľal som aj o tom, že by to bola pekná profesia, zarábať si na tom, čo človeka baví. V konečnom dôsledku by to však možno potlačilo pocit zábavy a sebauspokojenia. Teraz ho z rezbárčiny mám. Vianoce, ktoré sú pred dverami, zverujem na svoju polovičku. S Valikou sa znášame vynikajúco. Aj keď je Maďarka a ja som Slovák. Aj vianočnú večeru máme takú zmiešanú. Sú v nej prvky z tradícií Dolnej Oravy, Veporských vrchov, ale aj z pahorkov Cerovej vrchoviny,“ s úsmevom povie Ján.
Pani Valika ho doplní: „Na vianočnú večeru varíme kyseľ. To je polievka s trochou kapusty, varenej v kapustnej vode. Pridávajú sa sušené hríby. Tu v okolí ich je neúrekom. Zápražka sa robí na masle, so štipkou červenej papriky. Pred dovarením sa polievka zahustí kašou. Kaša, to je vlastne lúpané proso. U nás sa to tak volá. Dochutí sa cesnakom a cibuľou. Chutí ohromne. Niekedy ju počas vianočného týždňa varím aj tri razy.“
Skrátka, sme Európania
„Máme také česko-slovensko-maďarské Vianoce. Keďže som vyrastal v Jáchymove, mávame aj rybu. Tu na „maďaroch“ sa namiesto opekancov robia rezance s makom aj tvarohom. My však robíme opekance. Viete, jednoducho si rozumieme aj po tejto stránke. Ani jazyk nie je prekážkou. Chodil som do českej základnej školy, manželka do maďarskej, deti do slovenskej, zvyky máme zo severu aj juhu, skrátka, ako sa moderne hovorí, sme Európania,“ ukončí svoje rozprávanie o dreve, rodine aj živote majster Ján z Husinej.
Tradícia betlehemov a jasličiek je prastará. Roku 354 priniesli jasličky z Betlehema do Ríma a pápež Libérius ich slávnostne posvätil v kostole Santa Maria Maggiore. Na naše územie priniesli jasličky františkáni v 13. storočí. Za prvých predchodcov betlehemov pokladajú odborníci jasličkové skrine a oltáre, zobrazujúce narodenie Krista či klaňanie sa troch kráľov. Neskôr prenikli betlehemy do kostolov a odtiaľ do hradných a zámockých kaplniek.
S prenosným betlehemom chodili betlehemci vo vianočnom období. V 19. storočí predstavovali betlehemské hry na Slovensku najrozšírenejšie ľudové divadlo. V dejovej osnove sa zachovávala biblická predloha, hra sa začínala predstavením pastierov, nasledovalo ich budenie a zvestovanie o narodení malého Ježiška. Záver hry tvorilo obdarúvanie. K základným postavám patrili anjel, nesúci betlehem, valasi Fedor a Stacho, starší pastieri, bača a Kubo. Hra kládla značné nároky na dobrú pamäť účinkujúcich. Chodenie s betlehemom sa v niektorých oblastiach Slovenska zachovalo dodnes.
