32 stupňov Celzia. Akcia srdca bola spomalená rovnako ako jej dýchanie. Lekári museli urýchlene konať. Urobili protišokové opatrenia a dievčatko napojili na infúziu. O niekoľko hodín už na zdravotnícky personál žmurkala veľkými šibalskými očami a hltavo jedla ponúknutú polievku. Aj napriek obvineniam, že Moniku jej rodičia týrali, sa dohady a reči o fyzickom násilí v rodine Cibuľovcov nikdy nepotvrdili. Vážna diagnóza, ktorá sa podpísala aj na mentálnom postihnutí dievčaťa, prakticky znemožňovala jej normálny vývoj. Prognózy lekárov spred niekoľkých rokov, v ktorých sa predpokladalo, že Monika sa viac ako piatich rokov nedožije, sa našťastie nesplnili. Pred vyše týždňom oslávila Monika dvadsať rokov. Jej mentálna úroveň podľa lekárskych záznamov dosahuje úroveň osemročného dieťaťa.
Rizikové tehotenstvo
Pani Anka má 44 rokov. Porodila a vychovala tri zdravé deti. Monika sa narodila ako štvrtá. „Vedela som, že niečo nebude v poriadku. Až do siedmeho mesiaca som krvácala. Nebola som neskúsená prvorodička, takže radosť z nového prírastku do rodiny vystriedali obavy,“ rozhovorí sa Anna o období poslednej gravidity. Na kliešťový pôrod jej v pamäti zostali bolestné spomienky. Novorodeniatko už po narodení vyzeralo inak, ako jeho súrodenci. Ťažko dýchalo, pretože pľúca nepracovali celkom tak, ako by mali. Nakoniec sa Cibuľovci dozvedeli krutú pravdu. Ich dievčatko je postihnuté. Mozgová obrna jej nedala žiadnu šancu, aby sa začala normálne vyvíjať. „Ani nepriateľovi by som nepriala, aby sa musel pozerať na svoje dieťa, ktoré sa trápi, a vy mu neviete pomôcť,“ povie smutne utrápená matka. Monika sama sebe spôsobovala rany. Hrýzla si ruky, nohy, šklbala si vlasy. Rodičia každé ráno bezmocne postávali nad postieľkou a dúfali, že lekári im dokážu pomôcť.
Čo zjedla, to vyvrátila
Chorobné zmeny v tráviacom systéme a žalúdok, ktorý nedokázal poriadne spracovať prijatú potravu, sa podpísali pod Monikinu nízku hmotnosť. „Bolo to strašné. Čo zjedla, to hneď vyvrátila. Už sme boli bezradní. Nevedeli sme, čo jej máme dať zjesť. Báli sme sa, že nám dcérka nakoniec zomrie. Celé dni sme behali po lekároch a zháňali lieky, ktoré by jej pomohli,“ zapojí sa do rozhovoru Monikin otec. Pri slovách, že jeho dieťa konzumovalo celý rok len dojčenskú výživu, mi prebehli zimomriavky po chrbte. Niet divu, že dievčatko vychudlo na kosť. Takmer bez života skončila v hnúšťanskej nemocnici a rodičia čelili obvineniu. „Obvinili nás, že sme Moniku týrali a nedávali sme jej jesť. Aj napriek potvrdeniu lekárov, že sa na jej tele nenašli žiadne stopy fyzického násilia, nás všetci odsúdili ako krkavčích rodičov,“ povie trpko hlava rodiny. Monika nerozpráva, ale zato rozumie takmer všetkému. S láskou chytí svojho otca za ruku a nežne ho pohladí. Netreba slová. Rozumejú si aj bez nich. Postihnuté dievča svoju rodinu nadovšetko ľúbi. „Všetko zlé je na niečo dobré. Obvinenia a ohováranie sme prežili. Boli sme presvedčení o svojej nevine, a preto sme sa ničoho neobávali,“ povie Anna. Medializácia celého prípadu mala za následok rýchly spád udalostí. Moniku hospitalizovali v martinskej nemocnici, kde sa rýchlo zotavovala. „Nasadili jej hormonálnu liečbu. Robila veľké pokroky. Jej organizmus prijímal potravu a bola na tom zo dňa na deň lepšie,“ hovorí šťastná matka, ktorá je presvedčená, že jej dcéra je už z najhoršieho vonku.
Varila myšička kašičku...
„Povedz, ako robí psíček. A ukáž tete, ako vieš rátať...,“ nabáda otec svoju dvadsaťročnú dcéru k predvedeniu všetkého, čo sa doposiaľ naučila. Pre niekoho malicherné a smiešne veci, pre mentálne postihnutú mladú slečnu veľký pokrok. Roztvorí dlaň a ukazuje, ako varila myšička kašičku. Zovrie prsty do útlej pästičky, ktorá je sotva väčšia ako u desaťročného dieťaťa. „Teraz počíta,“ povie hrdo otec, ktorý sa teší všetkému novému, čo sa Monika naučí. Pani Anka ich kútikom oka spokojne sleduje. Aj napriek tomu, že jej najmladšiemu dieťaťu minulo dvadsať rokov, stále má doma malé dievčatko. „Monika si vyžaduje neustálu pozornosť. Musím jej pomáhať pri jedení, prebaľovať ju, obliekať, česať, umývať, skrátka ako s malým dieťatom.“ Už veľakrát si vypočula návrhy, že by bolo najlepšie umiestniť Moniku v ústave. Do takýchto debát sa Anna radšej nezapája. „Vychovala som tri deti a vychovám aj Moniku. Aj keď som už bola veľakrát na dne a bezmocne som sa modlila za jej zdravie, nikdy som si nepripustila myšlienku, že by som ju dala do ústavu. Je to moja dcérka a srdce matky mi nedovolí opustiť ju.
Chcem jej byť oporou v dobrom i zlom,“ dodá Anna a pohladí svoje dve vnučky, ktoré práve dobehli na návštevu k starým rodičom. Ich príbytkom sa ozýva smiech detí a Monika sa so svojimi neterkami veľmi rada zahrá. Žije vo svojom vlastnom svete, v ktorom akoby zastal čas. Navždy ju uväznil v chorobou poznačenom tele a jej duša zostane naveky dušou dieťaťa.
