chudobných rodín pre svoje deti.
„Najradšej vyrábam figúrky dedinských žien. S húskou v ruke či s batohom sena na chrbte. Vyzerajú tak, akoby boli živé“ hovorí pani Evka. Dielničku má v kuchyni v panelákovom byte. Na priestory sa nesťažuje. „Tam, kde je chuť, všetko sa dá,“ zdôrazňuje. Vlani bolo okolo Tisovca nasadená aj kukurica. Dostala sa k nemu ľahšie. „Toho roku som si šúpolie musela ísť nazbierať až do Hrachova. Na poli sme spolu s manželom kukuricu očistili a domov sme si doniesli zo štyri mechy. Najskôr musí dobre vyschnúť, aby neplesnelo. Telo bábiky zo šúpolia zhotovím aj za pol hodinu. Viac času mi zaberú vlasy, kôš do ruky s dobre vykŕmenou húskou či fujarka do ruky švárnemu muzikantovi.“ K šúpolienkam sa dostala náhodou. Pred desiatimi rokmi prišla na ich pracovisko žena, ktorá mala za sebou kurz zameraný na zhotovovanie výrobkov zo šúpolia. Pani Eva kukuričné šúpolie chytilo za srdce a odtvedy spod jej rúk vyšli stovky postavičiek.
„Srdcu najbližšie sú mi postavičky z betlehemu. Manžel mi z dreva vystrúhal maštaľ a ja som do nej spravila postavičky z Biblie. Každý rok si betlehem dávame pod stromček. Mojím snom je spraviť obrovský betlehem. Chodili by sa naň pozerať ľudia zo širokého okolia.“ Postavičky zo šúpolia z jej dielne poznajú aj v zahraničí. Najmä zahraniční študenti z tunajšieho gymnázia vedia oceniť ľudovú krásu. Tá naša slovenská vďaka takým ľuďom, ako je Eva, ešte nevymrela.