Pod stromček som dostala vlastnú básnickú zbierku
odných reťazcoch už od jesene. Ligot stromčekov i iných gýčov akoby v ľuďoch postupne obrusoval oddať sa tomu najsilnejšiemu duchovnému posolstvu, ktoré symbolizuje najkrajšie sviatky v roku.
Pamätám sa na svoje Vianoce z detstva. Prežívala som ich na dedine. Nie, neboli také honosné ako dnes. Skôr biedne, ale bohaté na múdre slová starej mamy i môjho otca. Roztrblietané vôňami, zasnežené porozumením. Tie slová boli hrboľaté, naplnené pokorou.
Tešila som sa z každého makového koláčika, z opekancov, ktoré naša starká priniesla na stôl v kvetovanej mise. Na oblátku i rozkrojenú časť zošúvereného jabĺčka. Všetko to magické, čo som prežívala v čase detstva i dospievania, som si priniesla do vlastnej rodiny. Len môj darček spod stromčeka, knižku Zlatorohý jeleň, som neuchránila. No knižné darčeky ma vždy potešia najviac. Sú ako veveričie zásoby na dlhú zimu. Teším sa z nich.
V tomto roku som pred Vianocami dostala dar. Vlastnú novotou voňajúcu básnickú zbierku „Súrodenci zo sna“. Vyšla vďaka vydavateľovi v predvianočnom čase.
Napriek všetkým gýčiarom, ktorí sa snažia pred Vianocami obalamutiť, napriek kuvičím predpovediam, ako bude zle-nedobre, si nedám vziať najkrajší pocit z našich slovenských Vianoc. Pretože láska i porozumenie sú tak ako iným ľuďom i mne blízke. Aj keď sa vtesnajú možno do chvíľ pri štedrovečernom stole pod stromčekom, aj keď budú bez naživo spievaných kolied, ich čarovná moc je puto, ku ktorému ostávam pripútaná.
Najväčší duchovný sviatok
Vianoce vnímam v prvom rade ako najväčší duchovný sviatok ľudstva. Ako deti sme boli vychovávané v tomto duchu, boli sme veriaca rodina, aj keď sme to každému nedávali na vedomie. Aj dnes sa snažím žiť ako kresťan, svojou prácou chcem byť nápomocný predovšetkým svojim žiakom, ich rodičom, kolegom či širšej verejnosti.
Vianoce boli pre mňa vždy tým časom, keď sa stretla celá naša rodina pri prestretom štedrovečernom stole. Večerali sme vždy v kuchyni. Na stole nikdy nechýbali vianočné oblátky s medom, kapustnica s hríbami a cesnakom, vyprážané rybie filé so zemiakovým šalátom, ako aj opekance s makom. Pred večerou naša mamička predniesla modlitbu, pretože otec bol maďarskej národnosti a vždy to nechal na ňu. Po večeri sme sa presunuli do obývačky, kde nás už vítal rozsvietený vianočný stromček a pod ním skromné darčeky. No a potom nastal čas na spomínanie na blízkych, ktorí už neboli medzi nami, na rôzne osobné pocity či plány … Keď som už bol väčší, chodievali sme na polnočnú omšu.
Dnes sú pre mňa Vianoce viacmenej milou spomienkou na všetko to, čo som počas tých predošlých prežil – spomienkou na starých rodičov z otcovej strany (tých z mamičkinej strany som vôbec nepoznal, pretože zomreli skôr, ako som sa narodil), na chápavého otca, na láskavú mamičku, ako aj na staršieho brata, ktorý zomrel, keď mal 21 rokov. Keďže som už stratil oboch rodičov a žijem sám, súčasné Vianoce pravidelne trávim u sestry a švagra vo Fiľakove. Počas štedrého večera vždy zavoláme ich synovi Karolkovi, môjmu krstnému synovi do Japonska, kde žije a pracuje už ôsmy rok.
Raz na Vianoce sa nám v rúre upiekol aj kocúr
Vianoce môjho detstva sa silne viažu k domu starých rodičov z maminej strany. Bol to jeden z najstarších domov v Lučenci, prežil vyhorenie mesta, stál na terajšej Vajanského ulici. Pod ním bola obrovská pivnica, v ktorej sa niektorá pra-prababka ukrývala s bielym koňom pred vpádom cudzích vojsk... Starý otec bol cukrár, na Vianoce vyrábal salonky – balila ich celá rodina do ligotavého staniolu – a piekol nádherné torty, mandľové, punčové, grilážové, atď. Karamelové ozdoby – tie boli moje. Krémešov, zákuskov bolo neúrekom, zmrzliny tiež. No keď som bol zlý, starý otec ma z trestu zavieral do onej pivnice. Nečudo potom, že som mu to neprepáčil a už si ma nemohol udobriť ani poschodovou tortou, pečeným bažantom, či dokonca do hneda upečenou morkou... Tichú noc spievala starká po nemecky, mama po maďarsky, otec po slovensky. Po večeri sa chodilo na polnočnú omšu. Bez výnimky! Musela aj slúžka! Až raz, keď sme sa vrátili, bol v kuchyni dym a smrad. Kocúr sa chcel vyhrievať na peci, no otvorené dvierka rúry ho priklopili a upiekol sa. Byt sa dal ledva vyvetrať. Odvtedy sme chodili na polnočnú omšu menej, ja iba na druhý deň pozrieť Betlehem a Ježiška v jasličkách.
Dnes, odkedy slávime Vianoce v paneláku, sviatky stratili šmrnc. Nemáme ani kocúra, ani pivnicu (takú ozajstnú), ani cukrára v rodine, i deti vyleteli z hniezda. Z čoho sme nespustili? Musíme mať každý rok živý voňavý vianočný stromček, siahajúci až po strop – nič umelé. Zdobenie nechali na mňa. Pod ním darčeky – odkedy sme dôchodcovia – iba pre vnúčatá. Na štedrý deň ráno syr (žiadny pôst!), na obed haláslé, večer kapusta s hríbami, smotanou a pikantnou klobásou. Ďalej kapor na masle, biskupský chlieb a veľa perníkov. Potom pozeráme televíziu, Tichú noc nespievame. V žiadnom jazyku! Žena nemá hlas a ja som po opakovaných mozgových príhodách zabudol text.
