Len ťažko im možno odhadnúť vek. Podľa zvuku hudobných nástrojov by ste to nezistili, no keď sa na nich pozriete zblízka, uvedomíte si ich handicap. V Lučenci sídli Ústav pre mentálne postihnutých Libertas a chlapci sú jeho chovanci. Ondreja Strapka volajú otcom. Špeciálnej výchove, tzv. muzikoterapii, sa venuje už od začiatku 70. rokov. S týmto druhom terapie, ktorej je na Slovensku zakladateľom, začal v podobnom ústave - Kirti v susednom okrese.
UČITEĽSTVU ZASVÄTIL CELÝ ŽIVOT
„Viete, s mojimi chlapcami sa vždy cítim veľmi dobre. Aj Keď už mám vyše 80 rokov, stále k nim chodím. Aj pred Vianocami. Vždy pripravíme program, ktorý poteší nás, ale aj iných. Muzikoterapia, s ktorou som začal vychovávať mentálne postihnutých v sociálnom ústave v Kirti pred vyše tridsiatimi rokmi, sa stala samostatnou výchovnou disciplínou. Môžem povedať, že na Slovensku som ju založil. Je to vlastne výchova umením, výchova hrou na hudobných nástrojoch. Pomáha mentálne postihnutým prezentovať sa v normálnej spoločnosti. Každoročne pred Vianocami vystupujeme v domovoch dôchodcov, v rôznych kluboch a penziónoch, ale aj na mestskej radnici. Všetkým prinášame radosť. Každého poteší, že aj takto postihnutí ľudia sú schopní tvoriť a vedia vyčariť úsmev na tvári iných. Niekedy je náš program prijímaný dokonca lepšie ako program detí z normálnych škôl,“ hovorí Ondrej Strapko. Je učiteľ. Učiteľ, ktorý svojmu povolaniu, či lepšie poslaniu, zasvätil celý život. Narodil sa v strážnom domčeku pri Tornali. Do školy dochádzal každý deň viac ako tri kilometre peši popri trati.
UŠLO SA HOVIADKAM
V MAŠTALI
„V strážnom domčeku sme žili veľmi chudobne. No na tamojšie Vianoce si aj tak najviac spomínam . Pred sviatkami bývali hmly. Môj ocko nás strašieval, že príde „Svetlá noc“, ktorá berie zlé deti do neznáma. My sme tú Svetlú noc aj skutočne vídavali. Keď nám ju ocko ukázal, bežali sme do domu a skryli sa pod perinu. Na Štedrý deň sme všetci pracovali ako včeličky. Štedrý večer sme chceli mať čo najkrajší. Už ráno nás zobúdzali vinšujúci pastieri. My, deti, sme im vynášali pálenku i cipov. To bol taký maličký chlebík. Za nimi prišli cigáni. Vyhrávali na husliach a spievali. Im sme dávali koláčiky a podymníky. To boli bryndzovníky. Ba dostali aj po korunke. Na štedrovečernom stole u nás nikdy nesmel chýbať cesnak, orech a jablko. Každý si pri stole rozlúskol oriešok a rozkrojil jablko, aby sa vedelo, aký bude na budúci rok zdravý. Otec vždy nakrájal okružky chleba a hoviadkam v stajni dal po jednom aj so strúčikom cesnaku. My sme mávali kapustnicu s klobásou a opekance s makom,“ spomína na Vianoce učiteľ. Na ich vianočnom stromčeku nebolo nič z obchodu. Ozdobený bol orieškami, jabĺčkami a medovníkmi. Hviezdicu si zväčša robili so slamy. Vždy keď okolo ich domčeka prechádzal vlak, triaslo sa mu ihličie.
VEDEL SI ZÍSKAŤ SRDCIA ĽUDÍ
„Do školy som chodil veľmi rád. Aj keď tá cesta popri trati, najmä v mraze a daždi nebola príjemná. V roku 1938, keď južnú časť Slovenska zabrali Maďari, nás z Tornale násilne vysťahovali. Otec sa usadil v Píle pod Javorom, vo svojej rodnej dedine. V škole som pokračoval v Lieskovci pri Zvolene, kde sme zase dostali strážny domček. Po skončení meštianky som vyštudoval učiteľskú akadémiu v Banskej Bystrici. Prvú umiestenku som dostal do maďarského pohraničia do Dlhej Vsi pri jaskyni Domica. Tu sa mi začal napĺňať sen učiteľa. Bolo to však ťažké. Dedina pôvodne slovenská bola násilne pomaďarčená. Bol som však zapálený a okrem učenia som sa venoval aj osvetovej práci a športu. Práve to mi pomohlo získať si miestnych obyvateľov. Začali sme hrávať divadlo, založili spevokol aj folklórnu skupinu. Ľudia mi pomohli pri oprave vojnou poškodenej školy. Najkrajší vianočný darček bola pre mňa moja manželka. Neskôr dve deti. Na Vianoce sme udržiavali tradície, ktoré mi zostali z detstva. Viedol som k nim aj svojho syna a dcérku. Vianočné zvyky sme si preniesli aj do ďalšieho pôsobiska, do Zvolenskej Slatiny. Tou najkrajšou spomienkou na Slatinu mi boli nočné hokejové zápasy. Podarilo sa mi nahovoriť ľudí, aby sme si urobili zimný štadión. Ba aj umelé osvetlenie. V tých rokoch to bol malý zázrak. Hrali sme lepší hokej ako Zvolenčania,“ spomína na roky mladosti Ondrej.
ZANECHÁ NA TOMTO SVETE KÚSOK SEBA
Po troch rokoch aktívneho pôsobenia vo Zvolenskej Slatine ho povýšili. Bol vymenovaný za riaditeľa základnej školy v horehronskej Heľpe. „Na Horehroní boli Vianoce iné ako na Dolniakoch. Ľudia v kožúškoch a mnohí ešte aj v krojoch sa schádzali podvečer do kostola. Na čele krojovaného sprievodu veru neraz išiel aj predseda strany v dedine. Darmo, bol to úplne iný kraj. Niekedy bol snehom zasypaný aj šesť mesiacov. V tom čase sa môj osobný život už plne prelínal s profesiou učiteľa. Založil som
60-členný detský folklórny súbor, bol som v športových kluboch, A Vianoce? V Heľpe sa niesli vo folklórnom duchu. Ľudia si tradície vážili. Na Ondreja sa odlievalo olovo, na Mikuláša chodil Kubo, na Luciu chodili strašidlá a na štedrý večer sa horehronskou dolinou niesli nádherné koledy,“ povie Ondrej Strapko – človek s veľkým srdcom.
Osud k nemu nebol vždy priaznivo naklonený. No nikdy ho nezlomil. Má silnú charizmu a chuť rozdávať radosť. Okrem hudby má aj talent na maľovanie. Jeho byt skrášľujú vlastnoručne namaľované obrazy. Rád sa na ne pozerá. „Je to dobrý pocit zanechať na tomto svete kúsok seba,“ povie. Odchádzam s prianím, aby ešte dlho mohol rozdávať radosť iným.