DETVA. Vyše dvanásť rokov bolo jeho meno spojené s väzenským číslom. Naposledy bol väzňom číslo 2701 a svoj trest si odpykával za bránami zlopovestnej väznice v Ilave. Spolu s leopoldovskou sú miestom, pred ktorým majú rešpekt aj tí najväčší zločinci.
Tvrdý život za mrežami mu pripomína štrbavý chrup a niekoľko jaziev na tele. Tá najväčšia je však ukrytá vnútri a nezacelí sa rovnako, ako tá, ktorá sa tiahne celým Jánovym čelom.
Vyryté nápisy na stenách má pred očami aj dnes. Kedysi na prelome sedemdesiatych rokov tu mužov vystriedali ženy. Svoje pocity úzkosti načarbali na steny. Budíček, hygiena, nástup na raňajky, príprava na sčiták, nástup na sčiták, príprava na raňajky. Stále dookola. Vo všedný deň aj sviatok.
Čas pomaly ukrajuje z trestu, a Vianoce či príchod Nového roka nie sú za zamknutými kovovými dverami sviatkami pokoja a lásky. Každého zožierajú myšlienky na to, aké by to bolo tam vonku. Ďaleko od mreží a ostnatých drôtov.
Lákali ho veľké peniaze
Jano má 37 rokov a svet nápravno–výchovných zariadení pozná dôvernejšie ako vlastný domov. Súdne spisy, plné situácií, kedy prekročil hranicu zákona, sa poriadne rozrástli. Spoznal, ako chutí väzenský chlebíček v Banskej Bystrici, Trnave či Rimavskej Sobote, a ktoré nazýva pionierskymi tábormi.
Naposledy si svoj trest odsedel v jednej z najobávanejších väzníc. V Ilave. „Svojou minulosťou sa netajím. V meste sa o mne hovorí ako o grázlovi, vydieračovi a najväčšom autičkárovi,“ zamyslí sa Jano nad doterajším spôsobom svojho života.
Na šikmú dráhu skĺzol už ako mladistvý. „Spravil som jedno, dve autá a potom to už šlo. Jeden chcel Fábiu, druhý Oktáviu, tretí lepšie auto. Pokazili ma peniaze. Po prvom väčšom kšefte sa mi šušťanie bankoviek zapáčilo. Nakoniec ma chytili. Pustili na mňa psa a už som bol v lochu,“ rozhovorí sa o svojich autičkárskych začiatkoch.
Nasledovalo vyšetrovanie a basa. Tvrdí, že musel zostať tvrdým chlapom. Nesmel ukázať strach, inak by sa v zariadení plnom trestancov odpísal hneď na začiatku. Nechcel robiť poskoka a rovnako nemal chuť robiť niekomu lacnú štetku.
Väznica v Ilave. (zdroj: Ján Krošlák)Nohavičky majú veľkú cenu
„Bože, Sobota, Bystrica, zlaté časy. Veď to nie sú basy, ale pionierske tábory. Kto neokúsil Ilavu, nevie, aké je to byť vo väzení...,“ preruší na chvíľu svoje rozprávanie bývalý trestanec. Prstom ukáže na svoje oči. „Sú choré, čaká ma operácia. Spomienka na najhoršiu basu,“ dodá.
Paragrafy, ktoré si odsedel, pozná naspamäť. Ani s väzenským poriadkom nemá problémy. „Naposledy som sedel za vydieranie so zbraňou v ruke. Tentokrát som v tom bol nevinne. Nie som žiadny svätuškár, ale na zlodeja a basistu budú vždy ľudia krivo pozerať. Obviniť niekoľkonásobného zločinca je ľahšie, ako prišiť paragraf „čistému“,“ povie Ján na margo svojho posledného pobytu za mrežami.
Podľa jeho slov mu posledný trest skrátili a po roku strávenom vo vyšetrovacej väzbe a ďalších dvoch v Ilave sa dočkal spravodlivosti.
„Málokoho basa napraví. Veľa zločincov je nepolepšiteľných a mnohí opúšťajú väzenské brány ako ľudské trosky. Viem o čom hovorím. V cele čas plynie strašne pomaly a človek je zatvorený sám so svojími pochmúrnymi myšlienkami, bez nádeje na lepší zajtrajšok,“ zafilozofuje si.
Väznica v Ilave. (zdroj: Ján Krošlák)Neodpustí si ani pikantnosti, ktoré sa odohrávajú v budovách, ktoré obyčajný smrteľník na diaľku obchádza.
„Buzíci? Ale samozrejme. Ich chodbu som pozoroval nespočetne veľakrát. Každý má svoju štetku, ktorú po čase vystrieda. Organizujú si radovánky v narýchlo postavených "kamiónoch". Cez železnú poschodovú posteľ sa prehodí deka a ide sa na vec," priblíži.
„Veľmi cenným tovarom v base sú dámske nohavičky. Najlepšie použité. Buď ich kúpite od personálu za päťstovku, alebo vám ich predá spoluväzeň, ktorý si ich starostlivo ukrýva. Ak si chcete spríjemniť život ukájaním sa nad nohavičkami, musíte zložiť dvadsať tabakov admirálov, desať káv, päť konzeriev a k tomu nejaké prášky,“ vyratúva Jano.
Tvrdí, že v base nie je žiadny problém dostať sa k tovaru, ktorý potrebujete, okrem drogy. V kurze je spomínaný tabak, káva, čaj magorák, konzervy, lieky a rôzne prášky.
„Dlhé večery sme si spríjemňovali narýchlo vypáleným alkoholom. Mali sme medzi sebou chlapíka, ktorý pálenku vypálil z lepidla. Žiaden luxus, ale dalo sa to piť a dostalo vás to do nálady.“
Zjedol škrečka
Bol „céčkar“. Najhoršia skupina. Nepatril k tým, čo šili topánky, a ani k zeleninárom. Bol som medzi takými, ktorým sa nedalo veriť a ani si budovať priateľstvá na život a na smrť. Kedykoľvek čakal podraz. Okúsil, aké je stráviť tridsať dní na samotke. Zastihlo ho to akurát na Vianoce.
„Nie je to sranda. Keď je človek sám pomýšľa na kadečo. Predsa som však mal spoločnosť. Jeden z nás si choval škrečka. Požičal som si ho za dva tabaky a dve kávy. Už som ho nevrátil. Zjedol som ho,“ vysloví Ján bez akýchkoľvek emócií. Vraj bol lepší ako jedlo, ktoré sa občas nedalo vložiť do úst.
Vtom jano demonštratívne roztvorí ústa. „Aha, koľko zubov mi chýba.“ Vyzlečie si pulóver a počíta jazvy a zdôrazní: „Zásada číslo jedna - neukázať strach a vedieť sa postaviť proti hroziacemu nebezpečenstvu zo strany agresívnych spoluväzňov."
Za mreže sa už nechce vrátiť. „Tých dvanásť a pol roka bolo akurát dosť. Ale človek nikdy nevie,“ dodá.
Je otázne, či sa Jano po tom, čo prežil a povyvádzal, dokáže zaradiť do normálneho života. Prišiel o všetko, čo mu bolo najdrahšie. Roky strávené za mrežami mu vzali ženu a dieťa. Od pätnástich rokov ho lákajú gangsterské chodníčky. „Človeku treba veriť a dať mu šancu. Na nový začiatok a šťastné konce nie je nikdy neskoro," zakončil muž, ktorý sa ešte nedávno pozeral na svet spoza mreží.
