V takýchto úvahách si zaspomínala i na jedny smutné vianočné sviatky zo svojho detstva. Bolo to v r. l967. Bola vtedy prváčkou na strednej škole, dvaja bratia boli žiakmi na základnej škole a najstaršia sestra bola po maturite čerstvo zamestnaná. Hlavný rodinný príjem zabezpečovala mamka, ktorá pracovala na družstve ako dojička. Bolo treba živiť štyri deti. Otec bol invalid s príjmom 1200 Sk, aj ten poväčšinou za týždeň prepil. V ten rok ich v októbri opustil, odišiel za kúpeľnou známou.
Matka ochorela, musela podstúpiť operáciu, nemocničné ošetrenie trvalo mesiac. Deti zostali samé napriek tomu, že v dedine, kde bývali, mali veľa príbuzných, no nikto sa neprišiel spýtať, či niečo nepotrebujú.
Blížili sa Vianoce. Darčeky pod stromček si schovali v maličkom kútiku duše, starosť mali o mamičku, ktorá ležala v meste v nemocnici. Ako ju ísť pozrieť, čo jej zaniesť... Peniaze nemali. Túžba navštíviť matku aspoň na sviatky bola veľká. Dali hlavy dokopy a vymysleli predať sliepku cigánom. Tak získali peniaze na autobus a na malý darček pre mamičku.
Pani Klára aj so súrodencami často spomínajú na tieto zvláštne Vianoce. Vianoce, keď im do duše vstúpili iskričky vynachádzavosti a z túžby vidieť milovanú osobu našli východisko. Putá ich súdržnosti sú doteraz silné.
