to mohlo stretnúť. Vždy som si predstavovala, že budem mať syna, ktorý bude pekný, múdry, šikovný a všetko mu pôjde ako po masle. Snívala som o tom, ako s ním budem sledovať školské roky. Nikdy by mi nenapadlo, že takmer žiadne nebudú,“ spomína si po roku od smrti svojho syna Vladimíra Stúpalová. Adamko zomrel 14. decembra 2005 doma vo svojej detskej izbe. Mal deväť a pol roka a vianočných darčekov sa už nedočkal.
V obývačke rodiny Stúpalovcov sa nachádza Adamkova urna s jeho popolom. Nechýbajú pri nej ani jeho fotografie a zapálená sviečka. „Bol to skromné a nenápadné dieťa. Okrem toho bol veľmi ochotný, vždy pomáhal a snažil sa,“ skonštatovala jeho matka. V dvoch rokoch začal malý chlapec trpieť bolesťami hlavy a prestával vidieť. „Bol spavý a vracal. Veľmi sa potácal, pomaly prestával chodiť a padal. Napriek tomu sa nikdy nesťažoval,“ spomína si Vladimíra. Až po niekoľkých neúspešných týždňoch návštev u obvodnej lekárky mu detský onkológ zistil diagnózu. Čo by sa stalo, keby mu ju zistili skôr? „Netvrdím, že by nebol zomrel alebo že by ho zachránili. Ale je možné, že by mal buď o niekoľko rokov dlhší život, alebo menej komplikovaný. Keby sa jeho choroba skôr podchytila, možno by ho čakalo menej zákrokov,“ domnieva sa matka. V prebehu sedem a pol roka sa Adamko musel podrobiť siedmim operáciám hlavy. „Mali sme šťastie v nešťastí, pretože po každej sa veľmi rýchlo dostával do starých koľají. Vždy sa pozviechal, začal znovu jesť, chodiť a čoskoro ho pustili domov.“
Nechcel, aby sa zložili a plakali
Vladimíra vždy túžila po chlapcovi. O Adamovi hovorila ešte vtedy, keď nebol ani na svete. „Veľmi som ho chcela,“ spomína si. Potom, čo ochorel, však nebol čas na žiadne emócie. „Neriešila som to, čo bude. Jeho chorobu bolo potrebné čo najskôr podchytiť. Položiť to dieťa na operačný stôl a konať. Adam bol malý, nemal ani dva roky. Nechápal, čo sa deje. Pokiaľ som bola s ním, spolupracoval. Potom, čo vyrastal a všetky vyšetrenia a operácie sa opakovali, sa čoraz viacej bál.“ Ako každý chlapec mal rád futbal a hokej. Doma ho dokonca navštívil aj futbalista Juraj Halenár a z hokejistov Zdeno Cíger i Janko Lašák. Prihrali nám ich lekárky z onkológie. Sami nevieme, akými cestami. Adam vedel, že prídu. Na tú chvíľu doslova čakal. Zdeno Cíger mu dokonca vybavil v Bratislave tréning s ostatnými hokejistami. „Akonáhle sa mu splnil detský sen, viac nečakal na nič. Ani na Vianoce. Choroba nabrala rapídny rýchly spád. Keď nám lekári pred rokom v máji povedali, že viac ho už operovať nebudú, mali sme dve možnosti. Buď s ním budeme do konca jeho života v nemocnici, alebo prijmeme domácu hospicovú starostlivosť Plamienok. Vybrali sme si hospic a nikdy sme neľutovali. Lekári k nám chodili dva razy do týždňa, čo bola obrovská výhoda. Zásobili nás liekmi, prístrojmi a všetkým, čo Adamko potreboval. Radili sme sa po telefóne a lieky i morfín som synovi podávala ja. Doma nám aj pomaly odchádzal.“ Adamko najprv ostal na vozíku, bolo ho potrebné prebaľovať, ošetrovať preležaniny a neskôr ochrnul na jednu aj na druhú ruku. Postupne prestal vidieť a asi päť dní pred smrťou prestal úplne rozprávať. „Potom už iba ležal a to som ho uspávala diazepanom. Dávkovala som mu lieky tak, aby trpel čo najmenej.“ Adam sa nevzdával. Bol to bojovník a celej rodine dodával energiu. „Videli sme, ako sa snaží, a tým nás ťahal. Nechcel, aby sme sa zložili a plakali. Chceli sme ho nechať odísť v pokoji, aby nemal žiadne výčitky, že nás opúšťa. My sme ho iba sprevádzali. Išli sme smerom, ktorým išiel on.“
O smrti sa rozprával často a otvorene
Adamko sa nemohol venovať žiadnym športom. Nemohol sa byciklovať, behať ani korčuľovať, pretože celý život mal poškodenú motoriku. Autíčka, autodráha a počítač však boli jeho. „No najradšej bol, keď zobral manžela za ruku a ťahal ho von. Okrem toho veľmi rád nakupoval,“ usmiala sa matka. Pri otázke, čím chcel malý chlapček byť, sa zamyslela. „Keď sme o tom hovorili, riešil to vždy cez svoju diagnózu. Myslím, že nakoniec sme ostali pri tom, že by mohol byť taxikárom.“ O smrti sa doma rozprávali často a otvorene. „Pretože som chcela, aby Adam sám seba chránil, vysvetlila som mu, že nemá chrípku, ale smrteľnú chorobu. Povedala som mu, že je to veľmi vážna vec, a preto si na seba musí dávať pozor.“ Ako každému dieťaťu aj jemu pracovala fantázia. „Často sa ma pýtal, ako sa otočí v truhle, alebo kto zomrie skôr, či on alebo dedko. Obaja sa totiž narodili v ten istý deň.“ Chcel tiež, aby bol po smrti spopolnený. „Vyslovil to takým spôsobom, že pohár bude položený v obývačke (nevedel, že sa volá urna) a nech sa neopovážime odísť bez neho. Musím priznať, že prvé dni, keď sme išli na nákupy, som prešľapovala v izbe a rozmýšľala, či ho mám naozaj vziať so sebou. Prišlo mi to úplne zvláštne. Bála som sa, že sa nahnevá. Tak som mu v izbe nechala zažaté svetlo a z obchodu sme rýchlo uháňali domov, akoby sme tam mali malé dieťa. Ale potom sme si viac-menej zvykli.“
Sviečka v obývačke Stúpalovcov horí často. „Stále to vnímam tak, že je medzi nami, pretože sa mi s ním veľmi často sníva. Ráno, keď sa zobudím, mi to pripadá, že som s ním práve bola.“
Ostala večná spomienka na Adamka
„Vzhľadom na jeho diagnózu som nikdy nebola optimistka. Jeho chorobu som vnímala reálne, Tušila som, ako sa skončí. Iba som nevedela odhadnúť čas. Ale pokiaľ žil, neriešili sme to. Našou nádejou už bolo len to, keď bol po operácii a vedeli sme, že rok bude pokoj. Boli sme si vedomí toho, že to takto pôjde dookola, až nám jedného dňa lekári povedia, že ho už viac operovať nebudú. A to sa aj stalo v máji minulého roku. Vedeli sme, že mu ostáva málo času.“
Písal sa 14. december 2005. Do Vianoc chýbalo už iba niekoľko dní. Jeho sestra Simonka mala sláviť svoje narodeniny. Adamko sa ich už nedočkal . Už musel odísť.
