nu inšpiráciu – sviatok Zjavenia Pána – Troch kráľov. Slávi sa 6. januára ako prikázaný sviatok. Veriaci si v tento deň pripomínajú tri udalosti zo života Ježiša Krista, ktorými On zjavil svetu pravdu o tom, že On je jeho Vykupiteľom, ktorého dávno prisľúbil Boh Otec a predpovedali proroci. Ide o tieto udalosti. 1. Príchod mudrcov od východu, aby pozdravili Ježiša., 2. Krst Pána Ježiša v Jordáne a 3. Prvý zázrak Ježiša na svadbe v Káne Galilejskej. Kým 1. udalosťou sa Ježiš zjavuje pohanom, 2. udalosťou vyjavuje svoju totožnosť židom a 3. posilňuje vieru a presvedčenie svojich apoštolov.
Do popredia však vystupuje samotné stretnutie sa troch mudrcov z východu s Ježišom Kristom. Boh im v ďalekej krajine zvestoval neobyčajným javom – hviezdou, narodenie niekoho významného, nového kráľa, Vykupiteľa sveta. Hviezda ich – zbehlých vo hvezdárstve, priviedla až do Betlehema. Tu odovzdali tajomnému dieťaťu svoje dary: zlato - ktorým uznali, že je kráľom, ktorému patrí celý svet. Kadidlo – ako prejav svojho presvedčenia, že je opravdivým Bohom, a myrhu, ktorou potvrdili, že Kristus má pravé smrteľné telo, že bude trpieť, zomrie, ale vstane neporušený z hrobu. Potom aby unikli pred zlobou žiarlivého kráľa Herodesa, upozornení pokynom z neba, inou cestou sa vrátili do svojej vlasti.
Mudrci, ako mnohí iní v pohanskom svete, túžili po Vykupiteľovi sveta. Dobre poznali starodávne proroctvo mezopotámskeho veštca Balaama (asi 1450 pred Kristom), ktorého vyzval moabský kráľ Balak, aby preklial izraelský ľud. On však riadením Božím namiesto kliatby vyslovil proroctvo o budúcom Vykupiteľovi sveta: „Vyjde hviezda z Jakuba, povstane ratolesť z Izraela“ (4. kniha Mojžišova, 22. kapitola). Očakávali teda hviezdu ako zvesť o Vykupiteľovi. Boh dal vyjsť tejto hviezde a oni ju rozpoznali a nasledovali ju.
Počet mudrcov sa vo Svätom Písme neuvádza. Starodávna tradícia však hovorí o troch. Ich mená – Gašpar, Melichar a Baltazár prvýkrát spomína kalendár parížskej univerzity – Peter Comestor v 12. storočí. Napokon tradícia uvádza, že to boli králi, z čoho vzišlo aj pomenovanie sviatku. Ten sa slávi už od 4. storočia.
Na sviatok sa v kostoloch svätí voda a krieda. Svätenú vodu si veriaci odnášajú do svojich príbytkov, kde ju užívajú na náboženské ciele – pokropenie príbytkov, prežehnanie sa... Na mnohých miestach sa zachoval krásny zvyk: žehnanie príbytkov – koleda. Kňaz prichádza na pozvanie do domu, pokropí ho svätenou vodou, poprípade okiadza kadidlom a napokon posvätenou trojkráľovou kriedou napíše na dvere začiatočné písmená mien troch kráľov s troma krížikmi a letopočtom nového roka: 20 – G+M+B – 07. Tento nápis upozorňuje každého, kto vkročí do príbytku, že tu bývajú kresťania, ktorí sa klaňajú s troma kráľmi novorodenému Vykupiteľovi. Krížiky medzi písmenami znamenajú, že v našich domoch, ako aj v srdciach má prebývať Ten, ktorý na dreve kríža zvíťazil nad svetom, smrťou a diablom. Samotné pokropenie svätenou vodou vyjadruje túžbu a presvedčenie, že príbytok a všetci v ňom budú pod zvláštnou ochranou Ježiša Krista – Vykupiteľa. To vyjadruje aj iný názor bádateľov na pôvodný význam skratky C+M+B: Christus mansionem beneticat – Nech Kristus žehná Váš príbytok.“
Autor: Gabriel Rákai, rímskokatolícky kňaz v Lučenci
