znádej zastreli mysle stovky ľudí. „Privítal som zmeny, ktoré prišli v roku 1989. Tešil som sa, že na Slovensku budeme mať demokraciu. No dnes som zúfalý. Fabriku, ktorá bola živiteľkou lovinobanských rodín, zavreli a ľudia zostali bez práce. Kam majú isť? V cudzine sú dnes tisícky Slovákov, ktorí tam normálne alebo načierno pracujú. Mladí majú odvahu, ale čo starší? Ako sa majú pretĺkať životom? Keby som svoj žiaľ nevylial na papier, asi by som sa zbláznil!“ tvrdí pán Jozef. Nie je jediným občanom Lovinobane, ktorému je do plaču. Dedina sa mení. Akoby v nej prestal pulzovať život. Rána tu boli kedysi rušné. Ľudia sa náhlili do fabriky. Po jej zavretí, ulice osireli. Varovné hlasy tvrdia, že dobré časy sa už pominuli. „Priniesol so vám básničku, ktorá vyjadruje našu bolesť. Život býva pestrý a veľa razy nie je jednoduchý. Ale kým má človek zdravie a prácu, dajú sa zvládnuť aj ťažšie chvíle. Keď stratíte prácu, upadnete do depresie. Prial by som tým, ktorí priviedli našu živiteľku do krachu, aby sa prevtelili do našej kože a všetku tú beznádej a bolesť prežili na vlastnej koži,“ povie Lovinobančan a zalesknú sa mu oči. V rukách drží zošit. Má v ňom básničky. Tú poslednú prišiel prečítať aj nám do redakcie. Je o bolesti a trpkej skúsenosti. Posúďte sami, milí čitatelia.
Na utrpení druhých ranč si si vybudoval
Na našom Slovensku zmeny sa udiali,
robotníkov z fabrík na ulicu vyhnali.
Hladová dolina pod Javorom,
v smútku zahalená, robotník z Magnezitky
na ulici slzy si utiera.
Na rodinu hľadí, čím ťa budem živiť,
robotu nám vzali, na bránu fabriky veľký nápis dali:
Odpočívaj v pokoji, živiteľka rodiny!
Magnezitka naša, dlhé roky deti si chovala.
Radosť, pokoj a istotu do rodín si vnášala.
Hladovou dolinou strach, bieda, zúfalstvo sa šíri,
kde sa tie časy podelili, keď aj my,
magnezitárske rodiny,
spokojne sme žili. Spokojne sme žili, dietky vychovali,
rodičovskú lásku do vienka im dali.
Majiteľ fabriky dielo si dokonal,
na utrpení druhých ranč si si vybudoval.
Kto na utrpení druhých svoj život si buduje,
ten spokojný život nikdy mať nebude.
Hladová dolina bude ťa žalovať,
hladné magnezitárske deti
v zlom budú spomínať.
Ustráchané detské očká na svet pozerajú,
čo sú to za ľudia, čo chudobným deťom
chlebíka z rúk berú?
Nie je ten bohatý, čo veľa peňazí má, ale ten,
čo s Božím prikázaním život svoj prežíva.
Autor: Z. Suráková