v Bratislave. Ako právnik pôsobil v mnohých firmách: 1970-75 Chemosvit Svit, 1975-76 Štátny drevársky ústav Bratislava, 1976-83 CHZJD Bratislava, 1983-87 Slovchémia Bratislava, 1987-89 Slovnaft Bratislava, 1989-90 Avex Bratislava, 1990-91 Tatra banka Bratislava, 1991-93 Poštová banka Bratislava, 1993-95 ABM Nitra, 1995-97 Poľnobanka Bratislava, 1997-99 TMF RERO Bratislava, 1999-2001 Fond národného majetku Bratislava. Od r. 2001 pôsobí až do súčasnosti ako riaditeľ odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania Železníc SR. Ako basketbalový rozhodca Československa, Slovenska i FIBA pôsobil v r. 1978-97. Žije v Bratislave.
Pán doktor, aké pocity prežívate v týchto dňoch ako čerstvý šesťdesiatnik?
Ďakujem za otázku, cítim sa veľmi dobre. Čas sa však nedá zastaviť, no myslím si, že každý vek má svoje čaro. Veľmi rád spomínam na všetky tri školské budovy, ktoré som v Lučenci navštevoval – pri Redute, pri Novom Svete ako i terajšie gymnázium (bývalá SVŠ). Nikdy nezabudnem na to, ako sme pred nástupom na SVŠ v roku 1962 cez letné prázdniny pod vedením prof. Júliusa Bechera a prof. Jána Šufliarskeho budovali asfaltové ihriská, v zime chodili polievať hádzanárske ihrisko, aby bolo kde hrať hokej a pod. Dá sa povedať, že čas mi postupne vymazáva z pamäti spomienky na zlé veci a ostávajú mi len milé spomienky. Počas celého štúdia na SVŠ sme žili so športom a tieto spomienky sú len pekné a dobré.
Vašou celoživotnou profesiou sa stalo právo ...
Po celú profesijnú kariéru som sa zaoberal tzv. firemným právom. Začínal som ako právnik v Chemosvite vo Svite, pretože do Lučenca som pre udalosti v roku 1968 nemohol prísť. Neskôr som sa stal vedúcim právneho oddelenia vo viacerých firmách: Štátny drevársky výskumný ústav, CHZJD, Slovchémia GR, Tatra banka, Poštová banka, Poľnobanka, súkromná firma ABM Nitra, TMF RERO, Fond národného majetku. Od roku 2001 zastávam funkciu riaditeľa odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania u Železníc Slovenskej republiky. Právo som vyštudoval možno aj preto, že som nikdy nemal vzťah k číslam a že sa tam nevyučovala matematika.
Pre širokú, najmä športovú verejnosť ste však známejší ako národný i medzinárodný basketbalový rozhodca ...
K basketbalu som privoňal už v Lučenci, kde sme hrávali dorasteneckú ligu. Avšak len vo Svite, keď som utrpel pri futbale vážne zranenia a riaditeľ podniku mi dal za úlohu vrátiť Svit do I. ligy, som sa basketbalu začal venovať naplno. Rozhodovať som začal tiež vtedy a za 3 roky som sa dostal do I. ligy ako rozhodca. V roku 1978 som začal rozhodovať celoštátne súťaže a táto moja činnosť trvala až do roku 1997. Počas tohto obdobia som v najvyšších súťažiach odpískal 453 prvoligových zápasov. Medzinárodným rozhodcom FIBA (Medzinárodná federácia amatérskeho basketbalu) som sa stal v roku 1982 a hneď vo svojom prvom zápase Banco di Roma a CEP Fleurs (majster Belgicka) som rozhodoval Stanovi Kropilákovi, ktorý hral za Belgičanov.
Na ktoré z rozhodovaných zápasov si najradšej spomínate a prečo?
Všetky zápasy boli pre mňa sviatkom, ale predsa len zaujímavý bol dátum 13. marec 1985, keď som rozhodoval finále európskej súťaže v Taliansku medzi družstvami Baťa Viterbo a CSKA Moskva. Medzi významné a kuriózne zápasy patrilo v roku 1987 aj stretnutie medzi Žalgiris Kaunnas a Maccabi Tel Aviv, ktoré sa muselo hrať za prísnych bezpečnostných opatrení v Bruseli. V zápase AEK Atény – Pully BC v Aténach sa pred zápasom strhla veľká bitka medzi divákmi a hráčmi Pully a zápas sa tak začal o 1 hodiny neskôr. Okolo ihriska stáli na každom jednom metri policajti plne vyzbrojení aj so štítmi. Spomienok by bolo veľa, ale predsa najradšej spomínam na zápasy ME žien v roku 1993 v Taliansku, kde naše ženy získali bronzové medaily ako aj na Majstrovstvá sveta v Malajzii v roku 1990, kde ženy skončili štvrté. Svoju kariéru rozhodcu som ukončil na MS junioriek v Brazílii v roku 1997, kde naše dievčatá získali bronzové medaily. Ako rozhodca FIBA som celkovo rozhodoval 194 zápasov.
Akým smerom sa podľa vás bude uberať slovenský basketbal?
Slovenský basketbal je teraz taký, aký je. Podľa môjho názoru to zapríčinili zlé vzťahy a tiež to, že basketbal robili ľudia, ktorí nežili pre basketbal, ale žili z basketbalu. Tešia ma úspechy lučenského basketbalu a som hrdý na ne. Len by som trocha chcel zamerať svoju pozornosť na to, že v družstve je veľa tzv. cudzích hráčov a málo domácich odchovancov, čo by nemuselo byť pre lučenský basketbal do budúcnosti dobré.
Autor: PhDr. František Mihály