atlétov z Novohradu nevytrhlo z biedy. Ba čo viac, ako činovníci MAC tvrdia, dokonca ani výstavba tartanovej dráhy, ktorá má byť údajne do mája hotová, spomínaným klubom, s ktorými zvádza na trati viac ako vyrovnaný boj, lučenská atletika nikdy nebude. „Blázni z dráhy, ako nás ľudia už niekoľko rokov volajú, budeme dovtedy, pokiaľ sa ešte veľa vecí nezmení,“ myslí si jeden z členov MAC Lučenec a zároveň aj vedúci tréner Daniel Pauko. Prečo lučenská atletika stále trie biedu a prečo aj po veľkej injekcii v podobe výstavby tartanovej dráhy sa obáva o svoj osud, sme prebrali s Danielom Paukom v nasledujúcich riadkoch.
-Výstavba tartanového 300-metrového oválu za 3 milióny korún pre lučenskú atletiku určite veľa znamená a určite jej veľmi pomôže. Prečo potom toľko negatívnych postojov z vašej strany?
- Nebudem chodiť dlho okolo horúcej kaše. Poviem to na rovinu. Tartanová dráha je skvelou vecou, o ktorej len môžem povedať: pán boh zaplať. No naše existenčné problémy a ďalšie napredovanie zďaleka nevyrieši. Darmo budeme mať dráhu, keď nebude mať kto po nej behať. Nemyslíte?
- Ako to myslíte teda vy?
- Všetko je v peniazoch. To všetci veľmi dobre vieme. Náš ročný rozpočet je smiešnych 35 000 korún. Počas roka niekoľkokrát otočíme Bystricu, Bratislavu, Nitru, Dubnicu, Dolný Kubín, Košice či iné mestá, a skúste si to už teraz spočítať, koľko z nich ubudne. To už radšej ani nespomínam štartovné, ktoré musíme zaplatiť, ak chceme pretekať. Naozaj doslova živoríme. Spomínané peniaze sa rýchlo minú a väčšinou sa od polovice sezóny na cesty skladáme. Na preteky cestujeme s deťmi. A tie sú aj hladné. No desiaty, obedy či aspoň chlebíčky, čo v ostatných kluboch je samozrejmosťou, u nás „nehrozia“. Jednoducho si nemôžeme nič dovoliť, iba nasadnúť na Škodovku, do nej natlačiť sedem detí a poď ho na preteky. Ďalej radšej nepokračujem. Hovoriť o tom, že naši súperi majú masérov, osobných trénerov, atď., je v našom prípade zbytočné. Chýbajú nám základné veci.
- Lučenskí mladí atléti patria na Slovensku medzi špičku a nielenže kedykoľvek porážajú svojich kolegov z Dukly Banská Bystrica či Dubnice, ale aj slovenskú reprezentáciu zásobujú neustále novými objavmi. Kabelka, Borloková, Valentínyová, Kačáni, Bodnárová... ten zoznam je naozaj veľký a na rozpisovanie všetkých miesta nemáme... Zdá sa, že aj bez „veľkých“ peňazí to celkom ide.
- Priznám sa, aj ja som na tým dlhšie rozmýšľal. Myslím si, že veľký podiel na tom majú učitelia telesnej výchovy, ktorí sa venujú atletike. Väčšinou túto prácu robia vo svojom voľnom čase a mnohokrát musia byť nielen trénerom, otcom, kamarátom, ale aj bútľavou vŕbou a masérom. Čo je však najhoršie, ani tu to ružové nie je, pretože my starší už dožívame a niet nikoho, kto by robil blázna na dráhe zadarmo. Po odbornej stránke sa v našich končinách rodia rýchlostné typy pretekárov. Hovorí sa tomu talent od boha.
- Poďme k zlúčeniu troch klubov do jedného od nového roku novovytvoreného MAC Lučenec. Do akej miery tento krok pomohol lučenskej atletike?
- Vo viacerých smeroch. Naše problémy to síce nevyriešilo, ale určite je to veľký krok vpred. Spoločnými silami sa nám podarilo dať dokopy jeden silný atletický lučenský klub, ktorý má až 150 aktívnych členov. Tu musím povedať, že nám veľmi vyšlo v ústrety mesto, ktoré túto fúziu vítalo. Prisľúbilo nám podporu aj po finančnej stránke. Všetci veríme, že sľuby páni poslanci dodržia. Po výkonnostnej stránke niet pochýb o tom, že je to veľký krok vpred. Poviem to takto. Najlepšie výsledky dosahoval Jump Club v šprintoch a v skokoch. Šk Lano zas dominovalo v žiackych kategóriách – prípravka, mladší žiaci. Stavklub sa venoval prevažne pretekom na stredné a dlhé trate. No nikto z nás nedokázal postaviť silný tím, ktorý by mohol reprezentovať mesto Lučenec. Súťaž družstiev v posledných rokoch absolvovali len prípravka a mladší žiaci.. Tímy v starších kategóriach Lučencu chýbali, a to bol veľký problém, pretože pretekári, ktorí sa v súťažiach jednotlivcov neumiestnili na medailových miestach v rámci kraja a Slovenska, nám v podstate z atletiky utekali. V súťaži družstiev je totiž potrebný každý pretekár, ktorý vie zabodovať. Okrem toho rozpočet, ktorý jednotlivé kluby mali, zďaleka nepokrýval súťaž družstiev prípraviek a mladšieho žiactva. Je síce pravda, že na základe výsledkov v súťažiach jednotlivcov na Majstrovstvách kraja SR, v školských súťažiach športové triedy pri ZŠ L. Novomeského a novovytvorené ŠŠS pri CVČ Magnet získavali body, ktoré sa premenia na financie poskytované SAZ a majú slúžiť na činnosť, ale o tých sumách radšej nejdem ani hovoriť. Sú totiž smiešne a od skutočných nákladov majú na míle ďaleko.
- Spomínate odchod atlétov po dovŕšení dorasteneckého veku. Ako tomu podľa vás zabrániť a zariadiť to tak, aby sa Lučenec mohol aj oficiálne pýšiť tým, že vychoval reprezentanta?
- Máme taký plán, lepšie povedané v tejto chvíli skôr sen. Chceme ísť cestou Dubnice nad Váhom, kde za 6 rokov po vybudovaní tartanu vidieť výsledky nielen v mládežníckych súťažiach, ale aj v Európskom pohári. To, ako máme od Dubnice momentálne veľmi ďaleko, dokazuje aj toto číslo. Dubnica nad Váhom v minulom roku investovala do mladých talentov 220 000 korún. Medzi tými, ktorých získali, sú, žiaľ, aj naši pretekári. K výborným výsledkom Dubničanov dopomohli výraznou mierou Kabelka, Bodnárová, Tekeľa, Kubinec a pod.... Je ich naozaj dosť a samozrejme, že nás to škrie. Veď u nás sa všetci spomínaní učili základy a získavali prvé skúsenosti, no držať ich tu v našich podmienkach by bola veľká hlúposť. Pokiaľ náš klub nebude mať viac financií k dispozícii, aspoň toľko, aby sme nehrdlačili, sa nepohneme ďalej. Ďalším prvkom, ktorý musíme urobiť, je vytvoriť športové triedy, ktoré však budú orientované len a len na atletiku. Dnes sa nám totiž pravidelne stáva, že dieťa, ktoré sa v športových triedach venuje aj iným športom, dá radšej prednosť futbalu alebo basketbalu. Pravidelne preto z 30 detí, ktoré trénujú atletiku, u nás ostanú dve-tri. A koniec–koncov musíme aj naďalej stále bojovať za lepšiu budúcnosť pre lučenskú atletiku a všetci ťahať za jeden koniec povrazu. Potom som presvedčený, že sa nám podarí atletiku v Lučenci dostať tam, kam patrí. 120 rokov histórie atletiky v našom meste nás zaväzuje.
Tartan bude úplne hotový v máji!
Lučenskí atléti môžu otvárať šampanské. Toľko vysnívaný a vymodlený tartanový ovál už čochvíľa vraj v Lučenci vyrastie. „Podľa všetkého, ak budú poveternostné podmienky priať, má byť hotový v máji,“ prezradil vedúci tréner MAC Lučenec Daniel Pauko, ktorý netají veľkú radosť, že mestské zastupiteľstvo atlétom odkleplo 3 milióny na výstavbu. „Spokojný však budem, až keď bude tartan stáť. A oslavovať budem, až keď vyhrá zdravý rozum. Podľa projektu, do ktorého som mal možnosť nahliadnuť, tartanový ovál bude mať iba tri dráhy. A to je veľký problém. Najmä na stometrovom úseku. Videli ste už niekde, že by sa stovka bežala v trojici? Pri šprintoch sa bežne stáva, že atlét to prepískne a po dvoch predčasných štartoch je vylúčený z behu. Nuž, finále s jedným účastníkom by nebolo bohviečo, uznáte určite aj vy. Verím však, že nakoniec vyhrá zdravý rozum a na tento stometrový úsek budeme mať aspoň štyri dráhy. MAC už aj oficiálne požiadalo mesto, či by neprešiel v mestskom zastupiteľstve návrh o rozšírenie 100-metrovej rovinky na 4 až 5 dráh. Mesto sľúbilo, že požiadavku do mestského zastupiteľstva uvedie. O pár korún možno bude zrejme treba zvýšiť rozpočet výstavby, no pôjde len o „drobné“. Teraz záleží len na poslancoch, čo pre svoje deti a budúce generácie odklepnú. Podľa mňa totiž netreba míňať financie na papiere protidrogových programov, ale vytvoriť kvalitné podmienky na šport,“ povedal D. Pauko. To, že sen lučenských atlétov o tartanovom ovále sa stáva skutočnosťou, potvrdzuje aj fakt, že MAC údajne pripravuje rozlúčku so starým škvárovým oválom na štadióne LAFC. „Záverečné slovo na našej škváre bude patriť tým najmladším. Poslednými pretekmi na nej budú Majstrovstvá okresu študentov ZŠ a stredných škôl,“ dodal ohľadom pripravovaného tartanu D. Pauko.
Autor: - šat -
