Alžbeta je rozvedená a pred časom bývala v Rimavskej Sobote so svojou matkou v dvojizbovom byte. Vznikli však nezhody i z toho dôvodu, ako Alžbeta hovorí, že: „...matka je chorá a psychicky nezniesla ani deti,“ niekoľkokrát stará pani dcéru s deťmi vykázala. Alžbeta so 17-ročnou Mariannou, 15-ročným Marianom a 6-ročným Ivanom sa ocitla na ulici. Na jeseň r. 2005 ich prichýlili v krízovom centre v Lučenci. Istý čas strávili deti bez matky v SOS-centre v Tornali. To boli ťažké časy. Alžbeta Kalocsaiová i vtedy s deťmi udržiavala kontakt, deti plakali, chceli ísť k matke, najmladší sa začal v noci pomočovať. Alžbeta klopala na všetky dvere, ktoré sa našli. Dostáva sociálnu podporu 3950 Sk spolu s rodinnými prídavkami. Keď si vybavila jednorázovú podporu od mesta, dovolila si zaplatiť pár nocí v turistickej ubytovni. Tomu predchádzalo ponocovanie v kartónoch na ulici alebo prosila lekárov na nočnej pohotovosti, aby ich nechali prespať v čakárni.
Majiteľ Turistickej ubytovne Zoltán Molnár pani Kalocsaiovej veľmi pomohol. Napriek tomu, že si pobyt v ubytovni vedela uhradiť len z malej čiastky, nechal ju ubytovanú s deťmi poldruha týždňa. Medzitým jej z pobočky kancelárie VÚC pomáhali pracovníci vybavovať pobyt v Dome sv. Alžbety v Banskej Bystrici. Pán Molnár ich odprevadil na autobus, deťom kúpil limonádu a jedlo a Alžbete dal 2600 korún na cestu, takže s vďakou naňho spomína. V Dóme sv. Alžbety pobudli Kalocsaiovci štyri mesiace. Potom museli odísť, pretože trvalý pobyt mali v inom okrese. Návrat do Rimavskej Soboty bol rozpačitý, ale Alžbeta Kalocsaiová je energická žena a rozhodla sa pre spoločné udržanie detí urobiť všetko, čo je v jej silách. Vďačnou príležitosťou bola i ponuka z Taurisu (kde mala už dva roky podanú žiadosť o zamestnanie) urobiť si rekvalifikačný kurz. Aj oni jej pomohli gestom, že rekvalifikačný kurz nemusí platiť. Ďalšia jej cesta viedla rovno na radnicu. Primátor Š. Cifruš ju vypočul a konal. Z mestského bytového podniku dostala povolenie, že sa môže v mestskej ubytovni ubytovať do konca marca. Zároveň dostala od primátora i od riaditeľa Mestského bytového podniku S. Müllera prísľub, že keď bude mať v rukách zmluvu o trvalom pracovnom pomere, dajú jej byt.
Roboty akokoľvek ťažkej sa A. Kalocsaiová nebojí, vždy ju vedela zastať. Robila v zlievarni pri vykládke, v pivovare, či ako sanitárka.
„Nech sa moje deti majú lepšie,“ hovorí cez slzy, pretože nám prezrádza fakt, že dcéra Marianna, ktorá chodí na zdravotnú školu do Banskej Bystrice, nemohla ísť v poslednom januárovo-februárovom týždni do školy po vysvedčenie, lebo jej nevedela dať peniaze na cestu.
Vidíme vysvedčenie deviataka Mariána. Hodnotené ako veľmi dobré. „Chcem sa ísť učiť za kuchára a čašníka. Rád varím,“ prezrádza nám chlapec.
Malý Ivan chodí zatiaľ do škôlky. Pretože mama musí do konca februára zvládnuť rekvalifikačný kurz. Potom sa možno pre všetkých otvoria nové dvere.
„Najviac ma mrzí, že sa rodina odo mňa odvrátila, aj keď som ich išla prosiť,“ spomína Alžbeta. „Nikdy som nikomu neublížila. Viete, stála som v noci o jednej pred veľkým bratrancovým domom a prosila za deti, neprichýlil nás. Cudzí skôr pomôžu.“
Keď sa pýtame, ako prežíva nutnosť potreby na jedlo, odpovedá: ,,Aj si vypýtame, ešte sú dobrí ľudia. Zašla som za farárom, poslal nás do jedného second handu, tam mi pani dovolila zadarmo obliecť deti. Viete, aj keď som bola na ulici, moje deti boli vždy čisté, prala som napr. zavčas rána v mestských záchodoch. Aj teraz poperiem v rukách a mydlom na pranie...“
Čo doložiť na záver? Že žena v ťažkostiach Alžbeta Kalocsaiová zužitkovala svoju jedinú devízu - energiu s obrovskou vôľou pomôcť svojim deťom a klopala, prosila a žiadala vo všetkých inštitúciách, ktoré sprostredkúvajú pomoc. Prajme jej a jej deťom pevné zdravie, aby vykročili do svetlejších dní a vždy si vedeli obhájiť to vrúcne „spolu“.
Autor: - kd -
