Nevyhlásená vojna

ch štátov. Medzi nimi bolo aj Československo, ktoré vzniklo pripojením Horného Uhorska, t. j. územia Slovenska ku historickým zemiam koruny českej.
Uhorsko sa však svojich území nechcelo len tak ľahko vzdať a boje o Slovensko trvali od novembra 1918 až do začiatku roku 1920. Na bojiskách zahynuli stovky vojakov a tisíce boli zranených alebo nezvestných. Používali sa ľahké aj ťažké zbrane, pancierové vlaky a lietadlá. Napriek tomu sa o tejto vojne veľmi málo vie. Bývalý komunistický režim o nej mlčal a bolo to pochopiteľné. Veď československí dobrovoľníci bojovali proti maďarským komunistom, a to bola pre režim chúlostivá udalosť. Nevyhlásená vojna je dodnes bielym miestom slovensko–maďarských dejín. V Lučenci ju pripomína iba pamätník v mestskom parku. Keď pred ním stojím, je mi z toho smutno, že pred necelým storočím umierali ľudia pri Lučenci. Cítim k nim súcit, ale aj hrdosť a spolupatričnosť. Tento článok venujem práve im.
Prečo sa Slovensko stalo opäť bojiskom, zhrnul v jednej vete Vavro Šrobár, predseda prvej dočasnej slovenskej vlády: “Kto na Slovensko ako prvý položí ruku, toho bude.“ Svetová vojna sa síce skončila, ale fakticky bola len prímerím pozastavená. V takejto situácii platí, že kto nakoniec zaberie trebárs aj sporné územie, vyhráva a hranice sa už len ťažko zmenia. Pripomeňme si len chorvátsku ofenzívu na konci nedávnej juhoslovanskej vojny. Uhorská vláda si to dobre uvedomovala a robila všetky kroky pre to, aby porážka a straty boli čo najmenšie.
O tom, že vznikne Československo, nebolo zo strany víťazných mocností pochýb, na tomto fakte má nemalé politické zásluhy aj M. R. Štefánik. To aké však bude mať nový štát hranice, si vyžiadalo aj nepolitické kroky - udržanie územia a vedenie „nevyhlásenej“ vojny. Dušan Tomášek opisuje obdobie vojny v knihe „Nevyhlášená válka – Boje o Slovensko“, kde je bitke pri Lučenci venovaná celá kapitola.
Dolaďovanie hraníc pokračovalo ešte niekoľko rokov. Spor o územie okolo Šomošky skončil až na arbitráži Spojených národov. V Ženeve 23. apríla 1923 sa rozhodlo, že vrch nad dedinou aj s hradom bol ako strategický bod pridelený Československu a obec v doline Maďarsku.
Lučenec bol obsadený československou armádou 3. januára 1919 asistenčnou rotou pešieho pluku 30 pod velením nadporučíka Josefa Ejema v línii prvej demarkačnej čiary. Zmenu hraníc mala priniesť maďarská ofenzíva v piatok 30. mája 1919 o 4 hodine ráno na úseku druhej československej brigády. Cieľom útoku bolo mesto Lučenec. Vojenská posádka vo Veľkej nad Ipľom hlásila prechod maďarských jednotiek cez rieku. O 8:15 postupujú už aj od Kalondy, vtedy československé delostrelectvo v Jelšovci začína paľbu. O 9:30 Maďari postupujú na Panické Dravce, čs. posádka vo Veľkej nad Ipľom ustupuje a cesta na Lučenec je nechránená. Situácia sa stáva neprehľadná a všetko nasvedčuje tomu, že mesto sa nepodarí ubrániť. Nadporučík Přibyl v Lučenci o 9:50 dostáva rozkaz naložiť všetko dôležité do vlakov. Pplk. Műller oznamuje, že mosty pri Rapovciach sú silne ostreľované: „Pochybuji, že je udržím.“ O 12:10 dodáva: „Mosty u Rapovců po tuhém boji za vtších ztrát vyklizeny, hlídky ustupují. První četa hájila toto místo osm hodin!“ Obrancom Lučenca dochádza munícia, maďarské oddiely sú v presile. O 14:35 prichádza rozkaz ustupovať na sever na líniu Krupina-Dobroč. Nadporučíkovi Přibylovi sa podarilo naložiť a z mesta vypraviť celkom 7 vlakov s dôvernými listinami či peniazmi. O 18:00 odchádza z Lučenca brigádne velenie, asi 15 minút neskôr vnikajú prvé maďarské oddiely do mesta...