Ak sa rozhodneš...

v Rim. Sobote, v Lučenci a vo Veľkom Krtíši, Nadácia Betlehem a miestna organizácia IOGT. Už dvanásty rok sa stretajú abstinujúci alkoholici na slávnostnom diplomovaní. Posledné stretnutie bolo vlani v októbri. Dvanástykrát sa ho zúčastnil a prevzal diplom v tejto komunite najdlhšie abstinujúci alkoholik Ladislav Bredár. Štíhly šesťdesiatnik nižšej postavy s povestnou šiltovkou je už takmer zamestnancom Protialkoholického oddelenia v Rimavskej Sobote. Už trinásty rok má na starosti tamojší archív a robotu okolo pošty.

Príbeh Laca Bredára počúvajú už celé generácie pacientov tohto oddelenia. Pre mnohých je to „odrazka“.

Rozpráva Laco Bredár
„K alkoholu som sa dostal už ako štrnásťročný. Otec bol alkoholik. Rodičia sa nestarali kde som po škole, bol som najmladší z troch súrodencov, stal som sa čiernou ovcou. Začal som a pil som systematicky do 48-ich rokov. Bol som silný alkoholik a vedel som o tom. Ako 17-ročný, pod vplyvom alkoholu som spolu s dvoma kumpánmi urobil šarapatu v nemocničnej ubytovni sestier, pobili sme sa s lekármi, dostal som sa do väzenia. Po dvoch týždňoch mi zomrela mamka – asi som dopomohol aj ja. Trikrát som sa liečil. Z prvej liečby ma vylúčili kvôli pitiu. Druhú liečbu som absolvoval na Prednej Hore – štyri hodiny po návrate, prakticky pri vstupe do Rim. Soboty som opäť chytil pohárik. Raz prišiel zlom. Uvedomil som si - veď ja som ešte nežil. Večer som si ľahol a rozmýšľal: Bože, budem mať päťdesiat rokov – veď som nepoznal šťastie, radosť... Bol som ženatý, rozvedený – narodenie detí, všetko „v náleve“, bez radosti. Až keď som žil dva roky ako abstinent začal som porovnávať – je to nebo a zem, to myslenie, tá zmena – ja som nevedel, kde je knižnica, kultúra... Krčma Lipa to bolo moje... mal som byt, ale to bolo prechodné, trvalým bydliskom bola krčma, tam mi chodila i pošta, vedeli, že tam som. Keď som jeden deň neprišiel do krčmy , krčmárka poslala do môjho bytu policajtov, že sa stalo niečo nedobré, nebolo možné, aby som vynechal jeden deň návštevu krčmy. Policajti vylamovali dvere a keď som im otvoril, divili sa, že som nažive. Ostal som na invalidnom dôchodku, prepil som si zdravie...“
Dnes svojimi historkami zabáva pacientov protialkoholického oddelenia. Je v každodennom styku s nemocničným oddelením. Je vlastne terapeutom. Na jeho rady dali mnohí pacienti tohto oddelenia. Pred dvoma rokmi mu jeden vďačný abstinujúci uhradil zájazd na Majstrovstvá sveta v hokeji v Prahe. Má však i veľmi smutné spomienky. Na deväť známych a priateľov, ktorých odprevadil na poslednej ceste.
„Žiaľ, nie všetci sa dokážu riadiť tým zázračným slovíčkom „chcem“, hovorí. Spomína i na to ako niekoľkokrát prednášal i školákom. „Smiali sa, keď som im mimikou predvádzal moje trasenie - potreboval som množstvo pohárikov, aby som bol ráno mobilný. Požičiaval som si, aj ma zneužili, požičiaval som si 100 na 200. Keď počujem teraz hovoriť, že som „bol“ alkoholik, teším sa, že to bolo v minulom čase. Držali ma dve zásady: 1. problém sa alkoholom nevyrieši, 2. nechytiť sa prvého pohára, vydržať! Veľkým nepriateľom abstinujúcich alkoholikov je nuda. Treba sa niečím zamestnať!“
To najdôležitejšie, čo čerstvo zažiarilo v živote L. Bredára je jeho novonájdený kontakt na dve deti synov, 37-ročného Ladislava a 34-ročného Vladimíra. Ešte sa so synmi nestretol, ale vyvíja veľké úsilie. Nadviazala s ním kontakt jeho nová nevesta Monika. Našla jeho zabudnutý päťročný list, čo písal deťom. „Poslala mi orchideu“, hovorí L. Bredár s dojatím v hlase. „Normálne mi prišla poštou orchidea... cez svoju nevestu získavam správy o mojich deťoch. Žijú v Prievidzi. Nevesta mi napísala, že ma v lete prídu navštíviť ... poslala mi fotografie...“ Horúčkovito rozkladá papierovú dokumentáciu 61-ročný muž, ktorý našiel dvere do iného sveta. Na druhý breh. Tou vôľou, ktorou prelomil bludný kruh pijanstva chce teraz upevniť vieru, že opäť nájde svojich blízkych. Sú chvíle, keď si človek uvedomí, že sám v sebe môže utužiť hrdinstvo, dokázať páliť i stavať mosty. Pri spovedi nášho respondenta sme si to silne uvedomili.