KAŽDÝ MÔŽE PODĽAHNÚŤ

„Raz zabíjal červíkov, inokedy vyšiel na balkón a chcel lietať. Prosila som ho, kričala, vyhrážala sa, posielala na liečenie. Odmietal! Jeho závislosť poznačila celú rodinu. Ja som užívala ukľudňujúce tabletky, dcéra na nás kričala, aby sme už, preboha, niečo robili a manžel, ten sa radšej zdržiaval mimo domova. Šokovaná som zistila, že sa pristihujem pri myšlienke, aby Petra radšej zobrali do basy. Áno, doma mu hrozilo, že sa predávkuje. Po špičkách som sa vkrádala do jeho izby a načúvala, či vôbec dýcha. Obviňovala som seba, že som ako matka zlyhala pri výchove. Že sme nášho syna držali ako v bavlnke, ofukovali mu aj stoličku, a preto sa nedokázal zaradiť do normálneho života. Boli chvíle, keď som mu sama dala peniaze na drogu, aby nešiel kradnúť, alebo nedajbože predávať svoje telo alebo vraždiť. Nie, neviem poradiť, ako v takýchto situáciách môžu rodičia pomôcť, viem len to, že podpora rodiny je veľmi dôležitá, no a potom musíte mať šťastie na dobrého psychológa. My sme to šťastie zatiaľ nemali. Nenatrafili sme na tých správnych odborníkov. Mali sme zachytiť varovné signály, depresie, zatváranie sa do izby. Nevedeli sme nášho syna naučiť, aby vedel pozitívne myslieť. Neviem, čo bude, keď sa opäť vráti z basy. Tentoraz dostal osem mesiacov. Okradol svoju psychiatričku,“ utiera si slzy zlomená žena.
„A napíš tam, že je mýtus myslieť si, že narkomani pochádzajú len z neusporiadaných alebo nefungujúcich rodín. Náš syn vyrastal v normálnej rodine. Naivné si je aj myslieť, že mne sa to nemôže stať. Drogy číhajú všade a na všetkých. Zájdi si medzi žiakov základnej školy a budeš počuť známu vetu: „Ochutnaj trávu, nebuď slaboch!“ Deti sa dokonca medzi sebou chvastajú, kto vypestoval väčšiu marišku. Poznám matky, ktorých deti sa predávkovali a nemali ani 15 rokov. Závislosť je najhoršia choroba a zradná, lebo aj keď sa z nej vyliečite, môže sa kedykoľvek vrátiť. Uvažujem nad tým, že keď sa môj syn vráti z basy, pôjdeme niekam do hôr, kde sa dá absolvovať protidrogový program. Je to moja jediná nádej. Neopustím svoje dieťa, buď obaja zomrieme, alebo začneme konečne žiť. Nie, prosím ťa, nepýtaj sa ma na to, či mu verím, aj keď ma toľkokrát sklamal. Je to môj syn, nech už sa stalo čokoľvek. Môj postoj pochopí len ten, kto prežil podobné peklo…“