a v r. 1963-67 na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici. V r. 1967-68 pracoval ako lesník v Lesnom závode Hnúšťa, v r. 1968-99 ako technik a ekonóm vo Výrobnom družstve Kokavan v Kokave nad Rimavicou. Od r. 2000 pôsobí až doteraz ako referent pre životné prostredie na Obecnom úrade v Kokave nad Rimavicou. Fotografii sa venuje od r. 1975. Žije a tvorí v Kokave nad Rimavicou.
Pán Schill, začnime tento rozhovor otázkou, ako ste sa dostali k fotografii?
Hneď na začiatku by som chcel pripomenúť, že rozhovor sa týka môjho účinkovania vo fotografii v osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov. V tomto období patrili fotografi z okresu Lučenec v rámci Slovenska medzi tých úspešných, čo bolo nielen zásluhou samotných fotografov, ale aj všestrannej podpory vtedajšieho Okresného osvetového strediska v Lučenci. Kedysi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia som sa dosť vážne zaujímal o výtvarné umenie, dokonca som chcel byť výtvarníkom a na fotografiu som sa pozeral s dešpektom, považujúc ju za záležitosť čisto dokumentárnu, ktorá má s výtvarníctvom len máločo spoločné. Samozrejme, s fotografovaním a fotografiou som sa stretával už v detstve. I my sme mali doma vtedy populárny bakelitový PIONIER, ktorým sa dali urobiť veľmi kvalitné fotografie, ak sa človeku netriasli ruky a vedel si vybrať správne svetlo. Neskôr na strednej škole som tiež občas fotografoval svojich spolužiakov tzv. ruskou Leicou (fotoaparát Zorkij 6). Skoro tridsaťročný som potom začal ako mnohí iní sviatočne fotografovať svoju rodinu a postupne, ako sa rozširoval okruh fotografovaných námetov, to už nebolo iba sviatočné fotografovanie, ale záľuba, z ktorej sa vyvinul koníček a v mojom prípade, hádam môžem povedať, nakoniec až kôň. Všetko toto nešlo, samozrejme, iba tak samo od seba a bolo sa treba naučiť mnohým, najmä technickým veciam. Pekné na vtedajšom fotografovaní bolo to, že fotograf robil od výberu techniky, určenia expozície, výberu filmu, jeho vyvolania až po perfektnú zväčšeninu 30x40 cm všetko sám. Na tom, že som sa fotografiou neskôr začal vážne zaoberať, má hádam najväčšiu zásluhu kokavský rodák, priateľ a môj vtedajší sused, fotograf pán Štefan Repčok (1925-2006). On sa mi ako prvý pokúsil ukázať a vysvetliť, v čom spočíva „čaro fotografie“ a naučil ma vidieť to, čo som dovtedy nevidel. Okrem pána Repčoka nemôžem nespomenúť pána Ladislava Noela (1922-1997), ktorý bol najmä vynikajúcim a neúnavným organizátorom výstav, seminárov, školení a vôbec celého fotografického diania na Slovensku. Na týchto ním organizovaných fotografických školeniach, výstavách a seminároch som mal možnosť veľa vidieť, mnohému sa naučiť a hlavne som mohol konfrontovať svoje práce s prácami a videním iných, čo bola vlastne moja škola (ak nepočítam dva či tri semestre vtedy v Československu známej fotografickej školy Institutu výtvarní fotografie v Olomouci, ktorú som ako mnoho iných vecí nedokončil).
Venujete sa fotografii profesionálne? Aké námety sú vám blízke?
Venovať sa niečomu profesionálne, znamená sa tým živiť a v tomto zmysle som fotografickým profesionálom nikdy nebol. Iný pohľad na profesionalitu je v prístupe k práci a dosiahnutým výsledkom. Tu som nejaký čas profesionálnym fotografom možno bol, fotografia okrem iných vecí však do značnej miery ovplyvnila podstatnú časť môjho života i môj pohľad na svet. V tvorbe som sa venoval najmä čiernobielej fotografii a iba v malej miere fotografovaniu na farebný diapozitív. Čiernobiela fotografia si vyžaduje úplne iné videnie svetla, poltónov, určitú abstrakciu motívov, iné videnie priebehu deja a mnohých ďalších vecí. Myslím si, že som sa naučil fotografovať v čiernobielych tónoch a farebnú fotografiu – i keď ju v poslednom období ako dokumentačnú robím alebo lepšie povedané robiť musím – neovládam. Nikdy som sa nenaučil robiť aranžovanú fotografiu, fotografoval som radšej ľudí, krajinu a veci vo chvíľach, kedy sa mi zdalo, že práve teraz je to tak, ako to má byť a ako to vidím ja. Svoje fotografické videnie som musel prispôsobiť fotografickému vybaveniu a prakticky od svojich fotografických začiatkov v polovici sedemdesiatych rokov až dodnes (čo je takmer 30 rokov) používam ten istý japonský kinofilmový fotoaparát a tie isté dva objektívy: základný Takumar, ku ktorému neskôr pribudol širokouhlý 35 mm Pentacon.
Pamätáte sa ešte na svoju prvú výstavu?
Na prvej okresnej výstave v Lučenci som sa zúčastnil v roku 1978. Bolo to asi po troch rokoch fotografovania a jedna z mojich fotografií bola vystavená na krajskej výstave, na čo som bol vtedy dosť pyšný. Neskôr sa už účasť na krajských, celoslovenských a celoštátnych výstavách stala pre mňa viac-menej samozrejmosťou a pribúdali aj ocenenia. Za obdobie svojej aktívnej fotografickej činnosti, t. j. približne za 20 rokov, som sa zúčastnil na viac ako 60 fotografických výstavách doma i v zahraničí (Maďarsko, NDR, Poľsko, Španielsko, atď.). Boli to výstavy súťažné, klubové a niekoľko autorských, z toho jedna aj v Kokave nad Rimavicou. Vo fotografických výstavách a súťažiach AMFO bol zavedený podobný systém ako v športe. Začínalo sa okresnou výstavou, odkiaľ vybraté fotografie postupovali na krajskú výstavu, výber z krajskej výstavy na celoslovenskú a ten na celoštátnu výstavu (v rámci celého Československa). Asi si viete predstaviť, že prejsť náročným sitom porôt pri vtedajšom veľkom počte autorov i veľkého množstva zaslaných fotografií a dostať sa do celoslovenského prípadne do celoštátneho kola a dostať tam ešte aj cenu, bolo dosť náročné a znamenalo, že pri týchto fotografiách nápady a kvalita museli byť samozrejmosťou. Ani vtedy, keď sa mi v tejto oblasti dosť darilo, som si nikdy nemyslel, že som lepší fotograf, než ostatní a dodnes si myslím, že dobrá fotografia, samozrejme, okrem mnohých ďalších vecí je aj otázkou výberu. Pri fotografovaní som nikdy nešetril materiálom, aby som mal potom z čoho vyberať. Tak sa mi väčšinou podarilo tie lepšie fotografie vybrať a ponúknuť napríklad na výstavu a tie horšie, ktorých bolo podstatne viac, vyhodiť a nikomu neukazovať.
Ste členom niektorých fotografických spolkov?
V r. 1980-1992 som bol členom banskobystrického AMFOKLUBU. Tento výberový fotoklub mal svoju dlhodobú tradíciu a združoval najlepších fotografov Stredoslovenského kraja, pričom počet členov klubu bol obmedzený. Škoda, že ako mnoho iných dobrých vecí, po r. 1989 zanikol. Ako fotograf som uvedený aj v XIV. zväzku Slovníka českých a slovenských výtvarných umelcov 1950-2005, ktorý vydalo Výtvarné centrum Chagall v Ostrave v r. 2005. V súčasnosti som členom okresného štúdia AMFO v Lučenci a to takmer od jeho založenia, i keď v súčasnosti je toto moje členstvo viac iba čestné.
Vaše najbližšie plány?
Pesimistická odpoveď: Žijeme v dobe, keď plánovanie vyšlo z módy. Prestáva nás zaujímať to, čo bolo včera, prípadne čo bude zajtra a svet podľa toho aj začína vyzerať. No a v takomto svete niečo dopredu plánovať je dosť ťažké. Optimistická odpoveď: Dať svoj archív negatívov a fotografií do takého stavu, aby som sa v ňom sám vyznal a keď niečo hľadám, aby som to aj našiel.
Autor: František Mihály