Elena si denne vyžobre 100 korún

. Stará sa o ňu ona, dcéra – matka sa k tejto skutočnosti postavila nezodpovedne.
„Ďakujem Bohu, že Barborku mám“, hovorí. „Aspoň nie som sama.“
Bývajú na rómskom sídlisku pri Rimavskej Sobote. Štvorročná Barborka chodí do škôlky. „Všetky peniaze, čo na ňu dostanem, jej ukladám do banky“, tvrdí Elena.
Obyvatelia či návštevníci Rimavskej Soboty vídavajú Elenu niekedy aj s Barborkou žobrať na hlavnej ulici v meste.
„Je to hanba, pani“, zveruje sa mi, „ ale čo mám robiť? Dostanem 1 700 korún, z toho neviem vyžiť. Nuž žobrem. Sedím tu na betóne, opieram sa o chladný múr a prosím dobrých ľudí. Denne nazbieram takto asi 100 korún. Tak s Barborkou žijeme. Vnučku beriem so sebou málo. Iba keď nie je v škôlke a nemám ju kde nechať. Korunkou mi na ulici prispejú skôr chudobnejší ľudia, bohatí nedávajú. Ak, tak len korunu, 50 halierov. Štedrejší boli ľudia v predvianočnom čase. Veľmi mi takto finančne pomôžu Rómovia, čo chodia na VPP. Aj ja som sa už bola prihlásiť, hádam ma zoberú.“
„Vídam Vás tu sedieť so zapálenou cigaretou“, podpichnem ju.
„Jáj, nuž to mi dajú. Namiesto peňazí. Kdeže by som ja zobrala peniaze na cigarety...“, rozpačito mávne rukou.
Na obchodnej ulici v Rimavskej Sobote je rušno. Ľudia prúdia a v Eleninej krabičke občas zaštrkoce minca.
Rozmýšľam nad ostychom v priamej úmere k potrebe človeka. Blíži sa jar a žobrákov v našich mestách pribúda...