a bez akýchkoľvek varovných príznakov. Viečka je oťažejú v zlomku sekundy a na niekoľko minút sa ponorí do hlbokého spánku. Väčšinou si nič nepamätá, no stane sa, že sa jej prisnije aj „celkom živý“ sen. Potom sa s námahou rozpamätáva, či všetko, čo sa v jej mysli odohralo za pár minút, bolo len snívanie alebo skutočnosť.
Choroba prišla nečakane
„Prestaňte už konečne štebotať. Veď ráno vstávate do školy!“ - znie ešte aj po rokoch v ušiach invalidnej dôchodkyne mamičkin hlas. „Nikdy som si nemyslela, že raz dokážem zaspať v priebehu pár sekúnd. Nebývala som nikdy príliš unavená a so sestrou by som vydržala preberať naše babské problémy aj do rána. Skôr by som povedala, že som bola až príliš živá,“ hovorí Jarmila. Únava a vyčerpanie sa začali dostavovať až v čase, keď už mala v rukách maturitné vysvedčenie. „Na upršaný jesenný piatok pred takmer štyridsiatimi rokmi nikdy nezabudnem. Keď som sa vrátila domov zo školy, mama sedela na starom diváni v kuchyni. Mala zvláštne červené oči. Akoby preplakala celý deň. Inštinktívne som vycítila, že niečo nebude v poriadku, pretože posledný mesiac chodila od jedného lekára k druhému. Žiaľ, gastroenterologické vyšetrenie odhalilo vážnu chorobu. Štyri roky sme všetci doma dúfali, že operácie a terapia skoncujú s rakovinou hrubého čreva. Keď som počas posledných dní mamičkinho života sledovala, ako si mení sáčky na vývode a jej telo je už len samá kosť a koža, stratila som nádej. Sestra sa vydala a odišla z rodného domu. Všetku zodpovednosť za chod domácnosti som prevzala na seba. Vtedy začali prichádzať stavy vyčerpanosti a únavy. Dnes som si istá, že stres a strach z budúcnosti, ktorý som v sebe dusila, bol spúšťačom môjho ochorenia.“
Zaspala na autobusovej
zastávke
Prvýkrát nekontrolovateľne klesli viečka mladému dievčaťu, keď sa vracala domov z okresného mesta. Sedela na lavičke pri autobusovej zastávke. „Okolo mňa bolo niekoľko ľudí. Pozorovala som ich. Odrazu si pamätám, ako som otvorila oči a zastávka bola prázdna. Prespala som odchod autobusu. Hlavu som mala vyvrátenú dozadu a vtedy som si pomyslela: Božemôj, veď tí ľudia si mohli pomyslieť, že som opitá. Vôbec som si nevedela vysvetliť, čo sa to so mnou stalo. Na pár minút som si zdriemla,“ rozhovorí sa Jarmila o počiatkoch svojej choroby. Doma sa nikomu o tejto príhode nezmienila. No po čase sa pristihla, že sa občas rozpráva sama so sebou a stalo sa, že niekedy počula akési hlasy. „Zľakla som sa. Myslela som si, že mám schizofréniu. Bála som sa, že si o mne pomyslia, že som blázon, a zavrú ma kdesi na klinike, kde budem na svet hľadieť spoza zamrežovaných okien,“ hovorí dôchodkyňa. Pochovala mamu a v gazdovskom dvore zostala sama so svojím otcom, ktorý mal rovnako podlomené zdravie. „Po pohrebe sa mi zazdalo, akoby som do hrobu spolu s mamou pochovala aj svoju chorobu. Halucinácie a nekontrolovateľný spánok sa stratili. Našla som si priateľa a spolu sme si plánovali budúcnosť...,“ na chvíľu sa odmlčí, pretože od rozvodu sú jej spomienky na prvého chlapca v jej živote veľmi bolestné. Vtom sa usmeje. „V deň, keď ma pozval na prvé rande, som mala od rána žalúdočnú nervozitu. Nevedela som, ako si vyčešem vlasy, čo pekné si oblečiem. Dopadlo to tak, že som zaspala pred otvorenou skriňou. Opäť som zaspala. Pri páde na zem som si prerazila čelo. Vyľakala som otca a tiež samu seba. Choroba sa vrátila. Rande sa nekonalo a počas nasledujúcich dní ma Jožko presviedčal, aby som šla k lekárovi.“
Čo ak je to epilepsia?
Od lekárov sa spočiatku veľa nedozvedela. Akurát sa začala obávať vážnych diagnóz. Príznaky jej ochorenia sa podobali na slabé epileptické záchvaty alebo na rozvíjajúcu sa schizofréniu. „Lekárka mi jasne naznačila, že sadať za volant automobilu by bolo v mojom prípade veľmi riskantné a rovnako by som sa nemala chodiť bez dozoru kúpať na priehrady či jazerá. Samotná hypersomnia a narkolepsia, ako sa odborne nazýva zvýšená spavosť, nie je bežné ochorenie a človeku hrozí, že v prípade náhleho upadnutia do spánku sa pri páde zraní. Z ambulancie som odchádzala s receptom v rukách. Lekárka mi predpísala stimulanty, ktoré by ma mali udržať v bdelom stave. Odporučila mi vyhýbať sa silne emotívnym situáciám, ako sú návaly smiechu, úzkosť či stres. No povedzte mi, ako sa dá napríklad potlačiť smiech? Ani stres sa nikoho neopýta, či môže alebo nemôže prísť. V živote je veľa situácií, ktoré sú spúšťačmi emócií,“ zafilozofuje si Jarmila, ktorá mala ešte donedávna strach, že ju pochovajú zaživa. „Pri jednom z mojich spavých záchvatov sa mi stalo, že som odrazu precitla. Vnímala som všetko okolo seba. Počula som zvuk televízora a hľadela som na luster. No nedokázala som sa vôbec pohnúť. Akoby som nemala žiadne telo. Trvalo to možno dve–tri minúty, ale tento stav mi ubral pár rokov zo života. Viem, že lekári stopercentne rozpoznajú stav, keď je človek definitívne mŕtvy, no ja som si v tej chvíli pomyslela: Tak, a teraz ma môžu pokojne pochovať a ja precitnem už iba v truhle,“ hovorí Jarmila o svojom najväčšom strašiaku. Jej takmer hororové predstavy umocnil aj článok, ktorý si prečítala v jednom denníku. Písalo sa v ňom o kataplexii. Jednoducho sa smejete, zabávate, a odrazu vám hlava nečakane spadne k telu. Pacient prestane ovládať svalové napätie. Nedokáže sa pohnúť a nie je schopný odpovedať. Napriek tomu vníma všetko, čo sa okolo neho deje. „Možnože som už tak trochu aj hypochonder. Neustále si namýšľam, že k mojim problémom sa pridružujú stále nové a nové diagnózy. Napriek tomu však môžem byť šťastná. Počula som o ľuďoch, ktorí náhle zaspia aj niekoľkokrát za deň. Spánok ich pohltí počas rozhovoru s priateľmi, v obchode, hocikde na ulici. Mne sa našťastie nič podobné nestalo. Zaspala som vždy doma a intervaly medzi záchvatmi sú dosť dlhé. Niekedy mám aj vyše mesiaca pokoj,“ dodá žena, ktorú už prestala mátať predstava, že ju pochovajú zaživa. Najväčšie obavy má z budúcnosti. Aj napriek všemožnej pomoci, ktorej sa jej dostáva od jej dcéry Barbory, sa trápi, že jej raz bude na príťaž. Že bude musieť dávať na ňu pozor rovnako ako na svojho synčeka. Že choroba sa bude ozývať čoraz častejšie. Že ju zradí vlastné telo.
Spánok je prirodzený proces, ktorý má význam pri regenerácii duševných aj telesných síl organizmu. Je to stav celkového útlmu činnosti mozgu. Spánkom strávime až 1/3 svojho života. Počas spánku dochádza k významným dočasným zmenám v základných životných funkciách. Dochádza napr. k poklesu napätia svalov, dýchanie je plytšie, činnosť srdca sa spomaľuje, krvný tlak klesá. Zaspávame obvykle o 5 až 20 minút po uložení sa do postele. Spánok prebieha v tzv. cykloch, ktoré trvajú 120-150 minút. Sú medzi nami aj ľudia, ktorí trpia rôznymi poruchami spánku. Medzi ne patrí aj narkolepsia. Táto choroba spôsobuje u pacientov časté záchvaty ospalosti. Veľakrát dlhé roky netušia, že sú chorí, a príznaky ochorenia podceňujú. Narkoleptikov si mnohí mýlia s epileptikmi. Pád na zem, vyvolaný záchvatom, alebo stav pripomínajúci omdletie či opitosť, sprevádza obe ochorenia. No pri epilepsii postihnutý upadá do bezvedomia. Narkoleptik upadne do niekoľkosekundového, prípadne niekoľkominútového spánku. Stáva sa tak aj počas každodennej činnosti. Záchvaty môžu nastať prakticky kedykoľvek. Narkoleptici majú sklon strániť sa svojho okolia zo strachu, že budú označovaní ako leniví či duševne chorí. Narkolepsia je zatiaľ nevyliečiteľná choroba, no existujú lieky, ktoré pomáhajú pacientovi, aby viedol normálny život. Sú to prostriedky, ktoré povzbudzujú centrálnu nervovú sústavu, aby pacientovi pomohli zostať v bdelom stave počas dňa.
