novembra sto rokov. Každé obdobie malo pre Máriu Hrnčiarovú rodenú Filovú zmysel. Dokonca aj teraz, keď väčšinu dňa preleží na posteli, nesťažuje si. Aj keď občas prehodí, že by už rada tam, na cintorín medzi svojich. Každý boží deň víta modlitbou a ďakuje Pánu Bohu, za ten dar. Ešte donedávna sa sama „obriadila“, zašla na dvor, no tesne pred oslavami okrúhleho jubilea si zlomila nohu. Odvtedy má krok neistý.
Nikdy neuvažovala nad tým, že sa dožije sto rokov. V rodine nemali tuhý korienok. „Jej zdravotný záznam má len zopár listov. Voľakedy sa k doktorom chodilo málo. Mamička lieky nepoznala. Už je 45 rokov vdova. Otecka mala veľmi rada. Po jeho smrti zostala sama. Môj brat mal 74 rokov, keď zomrel. Jeho smrť ju veľmi zmohla,“ hovorí dcéra priam rozprávkovej babičky Marta Čabanová. Sedíme v izbe starenky, ktorej ruky a tvár vyzerajú akoby mala len šesťdesiat maximálne o desať viac. „Ja som nikdy tie krémy na vrásky a iné masti nepoužívala. Len vodu a mydlo. Celý život som pracovala. Najradšej som mala zemiaky, údené mäso a kyslé polievky. Počas druhej svetovej vojny ma jeden Rus chcel zastreliť. Šikoval koňa do maštale, ku mojej krave. Vravím mu, nech si ho tam nedáva, maštaľ je malá, sotva pre živiteľku rodiny stačí a on na mňa otrčí samopal. Bývali sme na kraji dediny pri ceste, front sa prehnal popred naše okná. Vojaci rabovali a brali všetko čo videli. Rusi aj Nemci. Ťažké časy to boli. A z akých novín ste to? Z Novohradských? To sú moje obľúbené!“ povie starká. Mala rada ručné práce. Tkala, vyšívala ba aj priadla, deťom bohaté výbavy nachystala. Narodila sa v Dobroči, do Mýtnej sa vydala. Ráno si vypýta „elixír“ za štamperlík becherovky. „Pred 14 rokmi podsúpila podobnú operáciu ako teraz. Aj vtedy mala zlomený krček. Mala 86 rokov a operácia v jej veku prinášala veľké riziko. Lekári mali obavy o jej život. No mamička na tretí deň vstala z postele a hybaj na chodbu. Lekári neverili vlastným očiam. Začali s ňou vtipkovať. Vraveli, že oni sa obávajú o jej zdravie a ona tu behá ako mladica,“ povie jej zaťko Ján Čaban. Čiperná starká pozná politikov aj hercov. „No už teraz pozerám televízor menej. Sluch ma neposlúcha. Zle počujem, tak ma to nebaví. Dobre sa o mňa starajú. Len mi nepovedia, keď niekto umrie,“ posťažuje si babička. „Tak veru, na pohreby chodíme tajne. Mamičke nemôžeme hovoriť, keď niekto zomrie. Veľmi ťažko to znáša. Jej rovesníci sú už dávno pod zemou a teraz mrú takí, ktorí sú od nej mladší a mamku to ubíja,“ informuje nás dcéra. „Mám pravnučky Mišku a Veroniku. Tie ma chodia pozerať a ja ich mám veľmi rada. Ľúbil aj môjho pravnúčika Riška. Mohol by sa už oženiť. Veď má 25 rokov. Môj syn zlatý, už sa ťa asi nedočkám. Je v Londýne. Dobre sa mu vodí. Prišiel domov na Vianoce a povedal mi, že príde domov len o dva roky. Riško, môj zlatý syn,“ povzdychne si starká. „Mamka, Riško príde domov na Vianoce. Veď vám to sľúbil, čo si už nepamätáte?“ dohovára jej dcéra. „Na Vianoce? Tak ho ešte počkám. Budem vyzerať lietadlo, ktorým priletí. Ale rada, by som už tam, na cintorín medzi svojich. Je čas prísť aj odísť...“
Ešte dlho sedíme v útulnej izbietke. Raz sa reč zvrtne na roky v družstve pri kurencoch, potom zas na lopotu pri gazdovstve a o chvíľu na obdobie, keď po jej boku stál muž jej života. Chvíľami sa usmievame, chvíľami sa nám do očí tisnú slzy dojatia. Osud, ktorý starenku z Mýtnej postretol, nebola žiadna prechádzka ružovým sadom. Život ju však nezlomil, naopak, je silná a zároveň tak veľmi krehká. Veľa zdravia babička Mária.