i s úmrtnými oznámeniami. Veľmi som sa prekvapil, keď som na parte uvidel, že dňa 9. 1. 2007 zomrel v Lučenci József Gergely, stredoškolský učiteľ a básnik. Teraz v marci by sa bol dožil svojich 70. narodenín. V tej chvíli mi už bolo jasné, že s ním osobný rozhovor neuskutočním. Preto som sa rozhodol napísať tento článok, ako spomienku na neho pri príležitosti jeho nedožitých sedemdesiatin. Na tomto mieste sa chcem poďakovať pani Mgr. Eve Hahn-Durayovej, vedúcej Maďarského kultúrneho strediska v Lučenci, ktorá mi ochotne poskytla viacero údajov, potrebných pre napísanie tohto článku.
Stredoškolský učiteľ, básnik József Gergely sa narodil 19. 3. 1937 v obci Šávoľ, okres Lučenec. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a vo Fiľakove. V r. 1953-56 navštevoval JSŠ s vyučovacím jazykom maďarským vo Fiľakove, na ktorej maturoval v triede prof. Lajosa Tótha. V r. 1956-60 študoval maďarský a slovenský jazyk na Fakulte spoločenských vied VŠPg v Bratislave. V r. 1960-73 pôsobil ako stredoškolský učiteľ na SPgŠ v Leviciach. Keďže verejne odsúdil vstup brežnevovských vojsk do ČSSR v auguste 1968, nemohol ďalej pôsobiť v školských službách. Zamestnal sa najprv ako skladník v obuvníckom výrobnom družstve Ponitran v Lučenci, neskôr ako zásobovač v Novohradskej textilke v Lučenci, či ako člen závodnej stráže v ČSAO Lučenec. Po nežnej revolúcii ešte krátko pracoval v r. 1990-95 ako učiteľ v Osobitnej škole v Lučenci. Od r. 1995 bol na dôchodku, žil v Domove dôchodcov na Tuhárskom námestí v Lučenci. Zomrel 9. 1. 2007 v Lučenci.
V piatok 3. 11. 2006 sa o 16,00 hod. konal v Maďarskom kultúrnom stredisku v Lučenci literárny večer pod názvom „Könyörgés színekért” (Modlitba za farby) – bol to vlastne autobiografický básnický portrét Józsefa Gergelya. V úvode večera si básnik zaspomínal na svoje detstvo, ktoré bolo značne ovplyvnené vojnovými udalosťami. Napriek tomu, že v dôsledku vojny stratil oboch rodičov (otec mu zomrel v r. 1945, matka v r. 1948), k neľudskostiam vojny sa vždy vracal vo svojich básniach s akýmsi nostalgickým nadhľadom. Spomínal na rodnú dedinku Šávoľ, na kostol, na miništrovanie, na hry v prírode, na detskú bezstarostnosť ...
Vo svojich 11-ich rokoch zostal spoločne s mladšou sestrou Gabriellou (*1940) bez oboch rodičov, ich výchovy sa ujala stará mama z matkinej strany. Otec im vzhľadom na skromné dedinské pomery zanechal celkom slušnú knižnicu. József si veľmi skoro obľúbil čítanie i literatúru, neskôr aj ochotnícke divadlo či filmy. Vyštudoval fiľakovské gymnázium a po maturite v štúdiu pokračoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Ako promovaný pedagóg začal vyučovať na SPgŠ v Leviciach, kde bol o. i. aj vedúcim a režisérom literárneho krúžku, s ktorým dosiahli veľmi pekné výsledky nielen v rámci školy či okresu, ale aj v celoštátnom meradle na Jókaiho dňoch v Komárne. Mal už temer 29 rokov, keď mu vyšli prvé básne v zborníku „Irodalmi Szemle“.
Udalosti roku 1968 ho zasiahli s mimoriadnou intenzitou, ako sám hovoril: „Zrútil sa vo mne celý svet“. Keďže už od detstva odsudzoval vojny, násilie či ponižovanie. V r. 1968 verejne odsúdil vstup internacionálnych vojsk do ČSSR. Pre svoju progresivitu a ostrú kritiku vtedajšieho diania musel následne opustiť učiteľské miesto a nesmel nikde vyučovať.
József Gergely stratil síce svoje zamestnanie, no žiť sa muselo ďalej. Z Levíc sa presťahoval do Lučenca, kde mu v začiatkoch značne pomáhala jeho sestra Gabriella. Tu pracoval v rozličných firmách ako skladník, zásobovač či člen závodnej stráže. Aj v tomto období písal svoje verše, v ktorých je citeľná úzkosť, trpkosť či beznádejnosť. Hovorí sa, že najlepším liekom na smútok duše je nádherná príroda, ktorá je nevyčerpateľným zdrojom sily a znovuzrodenia človeka. A tak aj József Gergely chodieval veľmi často do prírody, aby tam nachádzal balzam na dušu i nové inšpirácie pre svoju básnickú tvorbu.
Nežnú revolúciu v r. 1989 prijal s veľkým oduševnením, no veľmi skoro vytriezvel z „revolučných“ udalostí, keď videl to húfne prevracanie kabátov, nadľudskú honbu za peniazmi a rýchlym zbohatnutím a zároveň chradnutie citov či morálnych hodnôt človeka: „My, ľudia, žiaľ veľmi rýchlo zabúdame, zabúdame na stále hroziace vlčie zákony, na násilie, na vojny, na ponižovanie ...“ V r. 2000 mu vo vydavateľstve Nap v Dunajskej Strede vyšla básnická zbierka „Milyen szél“ (Akýže vietor).
Svoje autobiografické literárne pásmo zakončil József Gergely slovami: „Človek nech je už akokoľvek a mnohokrát zranený životom, nech je zlomený či ušliapaný a zároveň aj starý, má aj v tomto veku potrebu či právo vymaniť sa zo svojej „sivosti“. Do jeho života musia vstúpiť farby, čo sa dá dosiahnuť len posilňovaním a obohacovaním vlastného duchovného života“.
Keď József Gergely prednášal tieto svoje spomienky, vtedy ani on, ani nikto z prítomných netušil, že to bola posledná umelecká prezentácia v jeho živote. Už v pondelok 6. 11. 2006 nastúpil do nemocnice, odkiaľ sa, žiaľ už nevrátil. Zomrel na rakovinu pľúc. Nech odpočíva v pokoji! Česť jeho pamiatke!
Autor: František Mihály
