956-61 na Hutníckej fakulte VŠT v Košiciach. V r. 1961-2000 pôsobil v Závode SNP v Žiari nad Hronom najprv ako metalurg, vedúci elektrolýzy, špecialista pre modernizáciu výroby hliníka a od r. 1993 ako technický riaditeľ firmy. Od r. 2000 je na dôchodku, žije v Žiari nad Hronom.
Pán inžinier, čím si vysvetľujete fakt, že do Kokavy nad Rimavicou sa všetci rodáci veľmi radi vracajú?
Je to zaujímavá otázka, na ktorú sa nedá odpovedať jednoduchým spôsobom. Existuje tu niečo, čo človeka viaže k rodnému kraju, ale hlavne si myslím, že za tie roky sa vytvorili väzby k ľuďom, ktorí tu žili a žijú do dnešných čias. Naša rodina prišla do Kokavy niekedy tesne pred koncom 19. storočia pracovať do známej tabuliarskej sklárne. Náš vzťah ku Kokave je dodnes veľmi silný. Možno to robili vynikajúci učitelia, priateľskí občania a hoci sme sa už roztratili po celom Slovensku, najradšej sa stretneme v Kokave. V posledných rokoch sa veľkým magnetom i cieľom stretnutí nielen pre kokavských rodákov, ale aj pre mnohých iných návštevníkov Kokavy nad Rimavicou stal folklórny festival Koliesko, ktorý sa organizuje každoročne začiatkom augusta.
V žiarskej „hlinikárni“ ste pôsobili v podstate celý svoj aktívny život. Mohli by ste nám trocha bližšie predstaviť túto vašu prácu?
Celý aktívny život som skutočne prežil tu, v Žiari pri výrobe hliníka a vlastne ako prvý som možno po desiatej sklárskej generácii začínal v novom odbore. Vždy som mal úctu k ťažkej a namáhavej práci a v Žiari nad Hronom som sa s ňou stretával neúrekom, navyše v katastroficky znečistenom pracovnom ovzduší. Po nástupe do tejto práce som vždy „sníval“ o tom, že raz sa to musí zmeniť. Dnes konštatujem, že sa to vďaka veľkému úsiliu mnohých ľudí podarilo. Stará výroba hliníka bola zlikvidovaná a nová spĺňa aj najprísnejšie hygienické parametre. Veľmi ma teší aj skutočnosť, že sa odstránila aj namáhavá práca. Som rád, že som sa, ako vedúci elektrolýzy hliníka a neskôr ako technický riaditeľ Závodu SNP v Žiari nad Hronom, mohol zúčastniť tejto ekologizácie Žiarskej kotliny.
Vieme o vás, že ste v oblasti technológie výroby hliníka spoluautorom niekoľkých vynálezov ...
Je to pravda. Som spoluautorom piatich autorských osvedčení, prihlášok dvoch patentných riešení a okrem toho celého radu zlepšovacích návrhov. Všetky boli väčšinou zamerané na zlepšenie ekonomiky výroby či bezpečnosti práce. Je to však už minulosť, na ktorej je zaujímavé možno len to, že niektoré riešenia prinášajú ekonomické efekty až do dnešných čias.
Dotknime sa teraz, prosím vašej publikačnej činnosti ...
Po rade odborných článkov počas aktívneho zamestnania, ktoré sa skončilo rokom 1999, som sa začal zaoberať históriou. A tak v r. 2001 vyšla kniha „Z dejín výroby hliníka na Slovensku“, ktorej som spoluautorom, ďalej to bola monografia „Sklárne v Malohonte“, tak isto v r. 2001 v spoluautorstve. Publikácia, ktorej som samostatným autorom, sa zaoberá históriou slovensko-nórskej spolupráce, volá sa „Mosty na sever“ (2003) a vyšla v slovenskom i v anglickom jazyku. Ďalej som pracoval na „Dejinách hutníctva na Slovensku“ (2006). Do tejto publikácie som spracoval dejiny výroby hliníka, gália, zinku, mangánu a zlata. Vykonal som aj historický výskum pri identifikácii huty v Sklených Tepliciach a železiarskeho hámra v Lehote nad Rimavicou, kde sa mi spoločne so Slovenským technickým múzeom v Košiciach podarilo zachrániť posledné historické predmety – náhrobné kamene, budovy. V súčasnosti bol uvedený na internete môj cestopis „Potulky Žiarskou kotlinou, Kremnickým a Štiavnickým pohorím“. Pravidelne sú v týždenníku „MY Noviny Žiarskej kotliny“ uverejňované moje články o pozoruhodnostiach nášho regiónu, o jeho významných osobách či ekologické úvahy. No a ďalej sú to desiatky vystúpení na konferenciách o histórii, kde dokumentujem najmä technologické postupy výroby kovov.
Čo by ste radi vymazali zo svojho doterajšieho života?
Nemám čo vymazávať, som spokojný so svojím životom, asi som si nekládol nesplniteľné ciele. No a s čím som najspokojnejší – to je spokojnosť mojej rodiny. Mám vynikajúce spomienky na detstvo v Kokave nad Rimavicou, na študentské roky v Banskej Štiavnici, ale najmä v Košiciach. Prácou v Žiarskej hlinikárni som získal veľa priateľov na celý život na Slovensku v Čechách i ďalšom zahraničí. Ešte aj dnes sa s nimi sporadicky stretávam.
Autor: František Mihály