takmer na smrť v kaluži krvi niekoľko hodín bez privolania pomoci? Je to zázrak, že Marika, ktorá tieto muky pocítila na vlastnom tele, prežila. Už nikdy však nebude ako jej zdraví rovesníci. Na kruté časy jej zostali doživotné spomienky.
V tme a bolestiach
Silné údery do hlavy narušili Marikin centrálny zrakový systém a realita je neúprosná - už nikdy nebude vidieť. Hovorí len veľmi málo a pre nás „cudzích“ i nezrozumiteľne. Jedenásťročné dievča, ktoré by sa dnes malo bezstarostne hrať na dvore s kamarátkami, len nehybne leží v postieľke. Von sa dostane jedine v sprievode tety Evy (ako ju volá), i to však len na hodinu - dve. Viac totiž Marika v kočíku pre bolesti nevydrží. Ak vyslovíte slovo mama, ktoré by malo byť tým najsladším zo všetkých, od hrôzy sa strhne a z očí jej vyžaruje neskrotiteľný strach.
Prečo sa to muselo stať? Prečo dá osud dieťa takejto žene? Prečo nezasiahli včas a dôkladne príslušné orgány, keď vedeli, čo sa v tej rodine deje? Prečo dnes na Slovensku chráni legislatíva týrajúcich a nie týraných? Tieto otázky sme si položili, keď sme navštívili Máriu. Pokúsili sme sa nazrieť aj do svedomia jej biologickej matky, odpovedať na naše otázky v súvislosti s dcérou však odmietla. A kým ona sa o svoju dcéru nezaujíma, o Mariku sa stará jej strýko Ladislav Szikony a jeho družka Eva Mišáková.
Spor o rodičovské práva
Ladislav a Eva naposledy žiadali zbavenie matky rodičovských práv k maloletej Márii a ustanovenie poručníctva v roku 2006. Napriek tomu, že matka Márie bola ešte v apríli 2005 odsúdená za úmyselné trestné činy, v dôsledku ktorých dieťa trpí ťažkým poškodením zdravia, súd žiadosť Ladislava Szikonyu o jeho určenie za Marikinho poručníka zamietol.
V súdnom rozhodnutí sa píše: „V presne nezistenom čase od januára 2000 do 20. 4. 2001 viackrát fyzicky napadla svoju dcéru Máriu, udierala ju dlaňami po tvárovej časti a po celom tele koženým opaskom, v dôsledku čoho Mária utrpela podkožné krvné podliatiny. Spôsobila maloletej dcére fyzické aj psychické utrpenie nadmerným vyvolávaním strachu a stresu bezdôvodným trestaním. V apríli roku 2001 približne o 15. hodine druh matky František Balaško fyzicky napadol maloletú Máriu, v dôsledku čoho opakovane spadla na zem a upadla do hlbokého bezvedomia. Krvácala z rán na tvári a úst, matka maloletej neposkytla žiadnu pomoc. O tú požiadala až okolo pol desiatej večer potom, čo jej druh zaspal. Matka bola odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, výkon uloženého trestu súd podmienečne odložil a stanovil skúšobnú dobu na tri roky.“ Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. 4. 2005.
Logika rozsudku
Z pohľadu Marikinej diagnózy sa tento rozsudok a jeho zdôvodnenie zdajú neuveriteľné, z pohľadu pestúnov, ktorí žiadali pozbavenie rodičovských práv matky, až absurdné. „Z ustanovenia §38 ods. 4 zákona č.36/2005 Z. z. súd dospel k záveru, že podmienkou pre pozbavenie rodiča výkonu rodičovských práv je predovšetkým stav, keď rodič zneužíva svoje rodičovské práva a povinnosti najmä týraním, zneužívaním, zanedbávaním maloletého dieťaťa alebo iným zlým zaobchádzaním s maloletým dieťaťom v súčasnosti a nie v minulosti. V danom prípade matka tieto práva a povinnosti zneužila v roku 2000 a 2001. Matka síce svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej od jej právoplatného určenia rozsudkom súdu voči ÚPSVaR v Komárne neplní, ale neplnenie si tejto rodičovskej povinnosti by mohlo byť dôvodom na pozbavenie spôsobilosti len po predchádzajúcich upozorneniach, čo v danom prípade nebolo realizované. Marika totiž bola zverená do pestúnskej starostlivosti Ladislava Szikonyu, ktorý je povinný vykonávať starostlivosť o dieťa v rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Práve z tohto dôvodu je zrejmé, že návrh pestúna na pozbavenie rodičovských práv matky je bezdôvodný.“
Šesť hodín v bezvedomí
Serafína Hermannová pracovala do roku 2003 ako sociálna sestra Detskej fakultnej nemocnice na bratislavských Kramároch a veľmi dôverne pozná Marikinu problematiku. Podľa nej sa napriek jednoznačným varovným signálom úrady prípadom Mariky nezaoberali dostatočne a nezakročili včas. Už v januári roku 2001 nahlásil terajší pestún Ladislav Szikonya na príslušnom úrade, že čosi s dieťaťom nie je v poriadku, aby to z odboru sociálno-právnej ochrany Okresného úradu v Komárne prešetrili.
Podľa úradného záznamu zo 17. januára 2001 sociálna pracovníčka navštívila Marikin domov druhýkrát a odporučila matke zobrať dcéru na psychologické vyšetrenie. Verdikt psychológa znel: ,,Jednorazovo nezisťujem, že sa jedná o týrané dieťa.“ Kontrola mala byť vykonaná o tri mesiace, ale vtedy už bola Marika v smrteľnom nebezpečenstve. „Posledný polrok bol pre Mariku kritický. Keď som prišla po polícii a lekároch v ten osudný deň do domu, odkiaľ odviezli v bezvedomí Mariku do nemocnice, ešte som videla na zemi kaluže krvi - stopy po brutalite druha matky. Bol to alkoholik, bil aj Máriinu mamu. V roku 2002 ho odsúdili na 14 rokov odňatia slobody. Smrteľné mohlo byť pre dieťa to, že matka privolala pomoc až po niekoľkých hodinách. Vyhovorila sa na to, že chcela chrániť svoje ďalšie (vtedy 9-mesačné) dieťa Barborku pred druhom a musela ho najprv opiť, kým sa zmohla na privolanie pomoci. Marika pritom skoro umrela,“ dodáva S. Hermannová. Celých šesť hodín ležala Marika na zemi v bezvedomí. Do nemocnice ju previezli s ťažkým opuchom mozgu, v dôsledku ktorého skoro umrela. Kvôli rozsiahlemu poškodeniu mozgu má Mária v tele zavedený špeciálny ventil na odvádzanie prebytočného mozgovo-miechového moku. Keďže Marika rastie, postupom času možno prestane slúžiť.
Krutá diagnóza
Jediným oporným bodom pre malú Máriu sú jej pestún Ladislav a jeho družka Eva. Ak by im súd vyhovel a matku zbavil rodičovských práv, jednoznačne by to pestúnom uľahčilo vybavovanie v rôznych úradoch a nemocničných zariadeniach. Tragikomické je, že pri styku s úradmi sú často práve oni považovaní za páchateľov Marikinho poškodenia. „Medzi otcom Márie, nebohým Františkom Szikonyom, a jeho manželkou Máriou Szikonyovou bol od počiatku manželstva zlý vzťah. Matka Mariku nechcela, svoje tehotenstvo tajila. Odkedy biologický otec František v roku 1998 zomrel, Marika u nás často bývala. Raz, ešte v roku 2000, prišla po ňu mama, ale Marika sa schovala - nechcela s ňou odísť domov. Bála sa. Už v tom čase sme ju nosievali k detskej lekárke s tým, že malá neje, pocikáva sa a nespí. Okrem toho mávala na tele rôzne poranenia. Pre nás to boli jednoznačné signály, jej matka však tvrdila, že sa o niečo udrela. Ako je možné, že ani detská lekárka nič nespozorovala? Boli sme na „sociálnom“ nahlásiť, že v tej rodine niečo nie je v poriadku. Vedeli sme, že to nedopadne dobre, ale že skončí Marika v takom stave, to sme netušili. Máriina mama bola u nás za posledné roky len niekoľkokrát, a aj vtedy ju zaujímalo len dedičstvo z domu po nebohom otcovi Mariky. Žiadala od nás 50-tisíc korún. Polovica domu totiž patrí mne a druhá po mojom nebohom bratovi Františkovi Szikonyovi Márii. Chcel som, aby ma súd určil za jej poručníka a aby bolo aj jej dedičstvo chránené pred matkou, ale súd návrh zamietol,“ hovorí L. Szikonya.
Dotyky Márie
Päť rokov je Marika pripútaná k lôžku. Vôbec nevidí, zvuk je pre ňu všetkým. Raz do mesiaca s ňou pestúni Ladislav a Eva navštevujú všeobecného lekára, raz za pol roka endokrinologickú ambulanciu a psychológa. Taký je osud Márie Szikonyovej, ktorá oslávi 6. októbra tohto roku jedenásť rokov.
Počas rozhovoru som Máriu držala za ruku a niekoľkokrát som ju pohladila po tvári. Ruku mi tuho stískala. Neviem, či ju mama vôbec niekedy pohladila. Boli to pre mňa ťažké chvíle, oproti jej osudu to však nebolo nič. Zatvorila som za sebou dvere a spytovala sa nahlas s hnevom a trpkou ľútosťou: Ako sa toto mohlo stať?!
„Existuje niekoľko inštitúcií, ktoré majú dieťa chrániť. V prvom rade je to rodina, potom sociálno-právna ochrana, detskí lekári, psychológovia, polícia a napokon súdy. V tomto prípade zlyhalo úplne všetko, v dôsledku čoho bol navždy poznačený jeden krehký detský život,“ skonštatovala krutú pravdu sociálna sestra na dôchodku Serafína Hermannová.
Bez záujmu
Máriina biologická matka žije vo Svätom Petre. Navštívili sme ju. Nechcela však povedať nič v spojitosti so svojou dcérou. Vraj jej už dosť naubližovali médiá a okrem iného nechce byť populárna. Priznala však, že svoje dieťa nenavštívila od čias, kedy bola Marika zverená do pestúnskej starostlivosti strýka Ladislava Szikonyu (brata Máriinho nebohého otca).
POMÔŽTE
Keďže liečenie a rehabilitácia vyžaduje nemalé finančné investície, Občianske združenie Vševedko v Ružomberku na čele s predsedníčkou Oľgou Koreňovskou požiadalo Ministerstvo vnútra (MV) SR o povolenie urobiť celoslovenskú verejnú zbierku, ktorej výnos pôjde na liečbu a rehabilitáciu malej Márie Szikonyovej. MV SR, odbor vnútorných vecí, zbierku povolil a do 10. januára 2008 môže každý z nás Márii, na ktorej týranie zanechalo trvalé následky, pomôcť finančne na číslo účtu 6500050503/1200. Peniaze na účte sú účelovo viazané a umožnia Márii kvalitnú liečbu i rehabilitáciu, aby mala možnosť aspoň trošku kompenzovať neprávosti, ktoré sa jej dostali od tých, ktorí ju mali chrániť.
Autor: Denisa Czibulková