a tance na oddych a dobrú zábavu. Niet väčšej radosti ako tlieskajúce publikum a spokojní herci,“ povie s úsmevom Marta Macková z Buzitky a ukazuje na album plný fotografií. Sú z vystúpení ochotníckeho krúžku Dubkáčik. Pani Marta je optimistický typ, plná energie. Ak občas prídu ponuré myšlienky vie ich odohnať prácou, príjemným stretnutím alebo starostlivosťou o iných. Keď je medzi deťmi, cíti sa ako ryba vo vode. Nečudo, v škole strávila vyše 50 rokov. Ešte aj teraz občas vypomôže pri zastupovaní. Z jej žiakov sú mamy a starí rodičia, ktorí na dobrú učiteľku nezabúdajú.
„Cítiť sa niečím výnimočná? To by ma nenapadlo. Ja prácu s mládežou a deťmi chápem ako poslanie. Keď sa ľudia tešia z našich stretnutí, tak ma to napĺňa šťastím. Aj ten potlesk z hľadiska. Takmer všetky naše vystúpenia sú z reálneho života. Inšpirácie hľadám v živote v samom. Sú jednoduché, aby im rozumel každý. Každé jedno predstavenie si veľa razy premietnem v hlave, kým vystúpime na javisko. Viem, že sme len amatéri, ale naše predstavenia sú o vôni, pocitoch a empatii,“ povie sympatická dáma. Posledné predstavenie jej zverenci odohrali dva dni po jej narodeninách štvrtého marca. „Najviac nám tlieskali za scénku „Už prišla smrť“. Nešlo v nej o klasickú smrtku, ale o manželku, ktorá v jej prestrojení privítala doma opitého manžela. Kládla mu otázky a on vždy keď zaklamal, musel si niečo vyzliecť. Chudák, ostal tam v spodkoch. Tak sa naľakal vlastnej manželky, že od ľaku nasľuboval hory – doly, aj to, že už dá pálenke pokoj,“ objasňuje pani Marta. Najmladší členovia krúžku majú sedem, najstarší, ak nerátame našu hostiteľku, je 51-ročný Anton Malček. „Nacvičujeme v kultúrnom dome alebo u mňa doma. Mládež má rada tie naše posedenia. Veľa razy sa stane, že prídu za mno s prosbou, poďme si zahrať a môžeme si aj zatancovať. Ja rada tancujem. Za tie roky sme urobili kus dobrej práce. Nechcem však, aby to vyznelo ako chválenie sa,“ zdôrazní domáca pani.
Už má svoju následníčku
Myšlienka hrávať divadlo skrsla v jej hlave už dávno – pred viac ako pol storočím. „S manželom sme bývali v Panických Dravciach. Žili sme tam 17 rokov. Bolo to pekné obdobie. Spolu sme hrávali divadlo. Len my - dvaja. Pre svoje potešenie a pre zábavu iných. Keď sme prišli do Buzitky v šesťdesiatomštvrtom, pre ochotnícke divadlo sme strhli pár nadšencov a potom to už išlo samo. Za socializmu bolo viacej osláv. Nechýbali sme ani na jednej. Názov Dubkáčik, pochádza od dubového listu, ktorý je v erbe našej obce. Škoda len, že som skoro ovdovela. Manžel zomrel pred 27 rokmi. Mal len 57 rokov. Syna mám lekára a ľudia ma zvyknú podpichovať, že čože mi je, keď mi lieky strčia rovno pod nos. Ja im vždy odpoviem, že keby boli všetci takí zdraví ako ja, lekári by nemali čo robiť,“ tvrdí so šibalským úsmevom pani Marta. Ich vystúpenia sa nezaobídu bez smiechu a žartovných situácií. Stane sa, že niekomu vypadne text. Začne improvizovať a brepty sú na svete. „Nedávno sa dvaja herci tak zažrali do svojej role, k pôvodnému testu popridávali toho toľko, že druhých nepustili ani k slovu. Diváci to nezbadali, ale mne nebolo všetko jedno.“
Svoje dlhoročné úsilie chce zúročovať naďalej. „No ak by sa predsa len ozvalo zdravíčko a moje rôčky, mám svoju následníčku. Veronika Stančíková je moja pravá ruka. Je to také živé striebro. Študuje na pedagogickej škole v Lučneci a náš krúžok ju veľmi zaujíma. Už som aj mojim deťom naručila, že keby sa mi niečo stalo, nech moje „šmiráky“ odovzdajú Veronike. Budú v dobrých rukách,“ hovorí Marta Macková. My, tejto milej dáme želáme zdravie a ešte veľa tvorivých rokov. Veď najmä naša mládež takých ľudí ako je ona potrebuje ako soľ.
Autor: Z. Suráková
