Ekologická havária visela na vlásku

metrov pod zvodidlami stoja staršie, zväčša dosť schátrané rodinné domy. Po viacerých z nich, podľa tamojších obyvateľov, zostala už len rozoraná pôda. Postarali sa o to kamióny. Jeden údajne prerazil zvodidlá a najbližšie hlinené domce neodolali. Tie vzdialenejšie ešte stoja. Dokedy však? Aj pri pondelňajšej havárii ich spolu s obyvateľmi zachránilo len šťastie.

Havarovaný kamión prevážal toluén. Dvadsaťpäť ton! Ak sa toluén zmieša so vzduchom, tvorí výbušnú, vysoko nebezpečnú zmes. Táto kvapalina s nízkym bodom splanutia je horľavinou prvej triedy. Okrem iného sa ako základná chemikália používa pri výrobe trinitrotoluénu (TNT). Ten už poznáme. Doteraz našťastie hlavne len z amerických filmov. Dokedy však bude šťastena stáť pri nás? Takýto prípad totiž nebol v našom regióne prvý. V roku 2005 nad Mýtnou v lučenskom okrese havaroval kamión s takým istým obsahom. Vtedy prevážal „len“ 20 tonový náklad. Hasiči hovorili, že ak by vybuchol, zničil by všetko v okolí minimálne do vzdialenosti 800 metrov. Bežní ľudia vtedy vedeli, že hrozí únik chemikálie do blízkeho potoka a priehrady. Vráťme sa však do Rimavskej Seči. Ani tam obyvatelia najbližších domov o možných dôsledkoch „bežnej“ havárie veľa toho nevedeli. Média o nešťastí informovali dosť obšírne: „Všetkých obyvateľov z okolia sto metrov od miesta havária evakuovali do miestneho kultúrneho domu.“ Posúďme podľa ich výpovedí:
„Večer som už spal. Počul som veľký buchot. No vedel som, že autá tam havarujú často. Ráno, keď som vstal, videl som, že policajti na tom mieste natiahli červenú pásku. Neviem, kto išiel spať do kultúrneho domu. Ja som spal doma. Pri ceste bola ráno potečená nejaká kvapalina. Aj potom, keď kamión zodvihol žeriav. Odtiahli ho tak okolo obeda. Bývam tu od narodenia. Tu tesne za domom bolo kedysi koryto rieky. Teraz je tam, asi o dvesto metrov ďalej. Hovorili, že to vraj bola nebezpečná kvapalina,“ povedal nám 41 – ročný Róbert Bari, bývajúci približne 80 metrov vzdušnou čiarou od miesta havárie.
„My tu nebývame,“ ozýva sa zo skupinky žien a detí zhromaždených pred domami, vo vzdialenosti asi 20 metrov od nebezpečnej zákruty. Nás nesťahovali. Nevieme, že ani niekoho sťahovali. My ani nevieme čo kamión viezol,“ tvrdili nám na štvrtý deň po havárii. Prichádzajúci chlapi Juraj Buša a Ondrej Lakatoš dodávajú: „Aj tu, boli domy,“ ukazuje rukou jeden z nich na pôdu vyzerajúcu ako po orbe. „Každú chvíľu tu niekto havaruje. Tie domy zbúrali kamióny. Nikto sa o to nepostará. Miesto na rozšírenie cesty tu je. Aha, vidíte? Starostka hovorila, že v kultúrnom dome bolo 40 rodín. No ak tam bolo 25 ľudí, tak je veľa!“ svorne tvrdia obaja. Ďalší z prichádzajúcich, 49 – ročný Štefan Lakatoš, je už informovaný lepšie. „V pondelok okolo polnoci k nám prišiel šofér z obecného úradu. Hovoril,aby sme odišli z domu, že sa prevrátil kamión. V kultúrnom dome sme boli okolo 40 ľudí. Nebáli sme sa, ale deti plakali. Nevedeli sme, že môže niečo vybuchnúť. Ráno prišiel žeriav. Pol dediny obstávalo tu, dookola. Stáli sme tu aj my. Okolo obeda ho odtiahli. Rozhlas nič nehlásil. Dnes to tu už poopravovali.“ Pár slov pridal aj 40 – ročný Mikuláš Danyi: „Neviem, čo ten kamión viezol. Prišiel z Maďarska, keď sa prevrátil, tak ľudí vysťahovali. Potom ho postavili. Ľudia, asi sto, boli v kultúrnom dome.“
Dokedy asi šťastena bude pri nás? Policajti na cestách kontrolujú niekde štyridsiatku, svetlá, gumy, pásy a podobne, kamióny si to však bez problémov „šírujú“ krivoľakými uličkami našich dedín. Ako to asi dopadne, ak raz pri havárii, vytečie aj niečo iné ako chladiaca či brzdová kvapalina? Budeme pripravení podobne ako v spomínaných amerických filmoch? Odpovede našich respondentov hovoria zrejme za všetko.