tná časť osobnosti je v nás zakotvená už pred narodením, správna výchova má na formovanie osobnosti veľký vplyv. Veď napríklad ani zdedený talent nevedie automaticky k úspechu. „Dôležité je prostredie v akom dieťa žije. Správny prístup rodiny a učiteľov je pre formovanie detskej duše dôležitý. Deti sú úžasné. Treba hľadať v nich to dobré, chváliť ich a karhať len vtedy, keď je to naozaj nevyhnutné,“ tvrdí Gitka Ondrejovičová. Stovkám detí bola prvou učiteľkou. Mne tiež. Čas jej z krásy neubral, naopak zvýraznil jej jemnosť a eleganciu. Moja prvá učiteľka bola našou druhou mamou a nie je to fráza.
MÔJ HLAS SPOZNALA
PO 31 ROKOCH
Pamätala som si jej adresu. Zatelefonovala som jej a takmer neverila vlastným ušiam. Spoznala ma po hlase. „Zitka, to si ty?“ ozval sa do telefónu vľúdny hlas. Prišla do redakcie taká ako som ju poznala zo školských lavíc. Usmiata a upravená. Nikto sme u nej nemali protekciu. Bola prísna a láskavá zároveň. Dala nám toľko emotívnych zážitkov, na ktoré sa nezabúda. Občas nám zvykla pomôcť zo školskou taškou. Veľa razy som chcela zájsť za ňou s kytičkou kvetov, objať ju a povedať ďakujem. No vždy čosi prišlo do toho. Stretli sme sa až teraz po 31 rokoch.
„Vždy som sa na september a moje deti tešila. Učiteľské povolanie je nádherné. No mal by ho robiť len ten, kto je naozaj presvedčený o tom, že je to jeho sen. Mojim snom učiteľstvo rozhodne bolo. Aj keď rodičia tým rozhodnutím neboli veľmi nadšení. Chceli mať zo mňa úradníčku. Aj na prijímacie skúšky som išla tajne. Vyrastala som v Rimavských Janovciach. Mali sme veľmi dobrú učiteľku pani Eleonóru Čunderlíkovú. Keď ma prijali na pedagogickú školu v Lučenci, bola som veľmi šťastná. Len som sa obávala, čo na to povie moja mamka s otcom. Prijali moje rozhodnutie. Spomínam si na nášho profesora Petrivalského. Bol to výborný učiteľ a výborný človek. Raz dostali do obchodu lodičky. Spolužiačky z Lučenca si ich hneď cez prestávku išli kúpiť. My cezpoľné sme nemali so sebou toľko peňazí. Stáli 60 korún. Profesor sám od seba vytiahol z peňaženky peniaze a požičal nám na ne,“ zaspomína na školské časy moja prvá učiteľka.
ŽIACI JU MALI RADI
Nerada sa chváli tým, čo má byť samozrejmé. Vie, čo je v živote najdôležitejšie. Zdravie. Pred dvadsiatimi rokmi si pochovala syna. Len kamenné srdce by nesúcitilo s matkou, ktorá stratila to najdrahšie, vlastné dieťa. Často chodí k jeho hrobu, zapáli sviečku, položí kvietok. Zastaví sa aj pri hroboch svojich bývalých žiakov. „Učila som jedného chlapčeka. Mal také pekné oči. Lekári mu dávali štyri roky života. Zomrel, keď mal 24. Na Sviatok všetkých svätých mu chodím na hrob zapáliť sviečku. Spomínam si aj na brata môjho žiaka. Ani ten už nie je medzi nami. Smrť si nevyberá, berie aj mladé životy,“ povie smutne.
Spomenula som si na naše vystúpenia. Tancovali sme v krojoch, ja som mala červenú sukienku. Už neviem koľko dievčat nás bolo, ale len dve mali talent na spievanie. Naša učiteľka to však s nami vedela. V súťaži sme sa umiestnili na poprednom mieste. „Dlhé roky som viedla tanečný súbor Slniečko. „Účinkovali v ňom žiaci z celého okresu. Deti boli šikovné, tešili sa na vystúpenia. Vždy som im vravela, že spolu dokážeme toho veľa. Ak niečo nebudú vedieť, ja im pomôžem. Na mňa sa môžu vždy spoľahnúť. Je dôležité, aby deti mali v učiteľovi pocit istoty, aby mu dôverovali. Nemyslím si, že som bola niečím výnimočná. Je veľa takých učiteľov ako som ja. Som vďačná osudu, že mi doprial učiť. Deti boli v mojom živote všetkým. Ani prváčikovia z mojich tried neplakali, neutekali domov, do školy sa tešili. Učila som v jednotriedkach aj v plne organizovaných školách. Na dedinách aj v meste. Deti sú všade rovnaké. Ani tam, kde sa v jednej triede učili spolu prváci, druháci, tretiaci, štvrtáci , ba aj piataci som nemala problém s disciplínou. Starší pomáhali mladším. Mladší žiaci zase so zaujatím počúvali to, čo sa učili starší. V roku 1960 som dostala miesto na IV. Základnej škole v Lučenci. Odtiaľ som odišla v roku 1996 do dôchodku. Tri roky som pracoval aj ako dôchodkyňa. Zastupovala som kolegyne, kde bolo treba. Učila som v Tuhári, v Kotmanovej, Trenči.“ Počas nedeľňajších prechádzok, takmer vždy zájde ku škole, kde odučila 36 rokov. Minulý týždeň ju prekvapilo a potešilo pozvanie riaditeľa školy Mižúra. Na Deň učiteľov si spomenuli aj na ňu. Príjemný pocit. Veľa zdravia, drahá pani učiteľka.
Autor: Z. Suráková