VŠVU) v Bratislave. V r. 1985-87 pracoval ako konzervátor zbierkových fondov v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. V r. 1993 - 97 bol metodikom pamiatok a neskôr reštaurátorom v Národnom pamiatkovom a krajinnom centre v Lučenci. Od r. 1997 je reštaurátorom v slobodnom povolaní, žije a tvorí vo Vidinej.
Miro, aká bola tvoja cesta k profesii reštaurátora?
Krásno som začínal objavovať počas letných prázdnin u starkých v horách Ipeľskej doliny. Tu som prežil mnoho nádherných momentov uprostred čistej prírody v blízkosti jednoduchých a dobrosrdečných ľudí, ktorí svojou múdrosťou a životnou skúsenosťou možno predurčili smer môjho ďalšieho života. Nemôžem tu nespomenúť môjho prvého školiteľa ešte v Lučenci, ktorým bola pani Dáša Kurčíková. Ona mi pootvorila dvierka do sveta farieb a naučila ma nebáť sa ukladať ich na papier. Nikdy nezabudnem na kopy výkresov v suteréne starého „Domu pionierov“, ktoré putovali na výstavy po celom svete. Aj to mi dodalo odvahu vyskúšať si talentové skúšky na SUPŠ v Kremnici. Pri voľbe som nastúpil do sčasti neznámeho nového odboru: reštaurovanie a konzervovanie štukovej výzdoby, čo bolo v dobe, keď historickú fasádu bolo jednoduchšie zbúrať ako ju opraviť (svedkami čoho sme aj dnes v uliciach Lučenca), trochu neperspektívne. Mňa však oslovila kresliarska príprava pod vedením sochárky Dariny Kmeťovej, ako aj objavenie množstva umelecko-remeselných techník. Po ukončení strednej školy som si vyskúšal talentové skúšky na VŠVU v Bratislave, ktoré som zvládol, no prijať ma nemohli. Zamestnal som sa preto ako konzervátor v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, kde som sa realizoval pri konzervovaní zbierok ako aj unikátnych pravekých archeologických nálezov.
Mohol by si nám v krátkosti priblížiť tvoje vysokoškolské štúdiá?
Po opätovnom úspešnom zvládnutí prijímacích skúšok som bol v r. 1987 prijatý do prvého ročníka VŠVU na katedru reštaurovania. Náplň šesťročného štúdia bola rozdelená na dvojročnú maliarsku prípravku s analýzou všetkých historických štýlov, techník a postupov ... Vďaka voľnejšiemu prístupu doc. Gabriely Balažovičovej (mimochodom rodáčky z Modrého Kameňa) to boli dva roky voľnej maľby na silne konzervatívnej škole. Vyvrcholením v predrevolučnom období bola výstava prác študentov VŠVU v pyramíde Slovenského rozhlasu na jar 1989, kde politickým cenzorom prekážali niektoré práce, medzi inými aj môj cyklus obrazov s banálnym názvom „Samota“. Štúdium pokračovalo na štvorročnej špeciálke pod vedením doc. Vladimíra Plekanca už zameranej na samotné reštaurovanie diela, rozdelenej podľa rokov na jednotlivé špecializácie a to reštaurovanie obrazu na plátne, reštaurovanie tabuľovej maľby a reštaurovanie nástennej maľby. Šiesty ročník bol diplomový s kompletnou realizáciou vybranej diplomovej práce tak praktickej ako aj teoretickej. V mojom prípade išlo o reštaurovanie barokového oltárneho obrazu s názvom „Kalvária“ v kostole Milosrdných bratov v Bratislave. Ako teoretickú prácu som si zvolil „Analýzu výstavby farebnej vrstvy barokových obrazov s využitím elektrónového mikroskopu na dôkaz pigmentov“, čo v tom období bola nová prieskumová metóda v reštaurovaní. Počas štúdia som sa zúčastnil 2 študijných ciest spojených s praxou: na reštaurovaní hlavného oltára v rím.-kat. kostole v rakúskom Sulzbergu neďaleko Bregenzu (1991) a na reštaurovaní transferov antických fresiek z Villy Farnesiny, objavených pri regulácii rieky Tiber v Museo Nazionale v Ríme (1992). Práca na týchto skvostoch ako tiež štúdium talianskej historickej maľby bola pre mňa veľkou skúsenosťou, ktorú úročím aj v súčasnosti, keď pracujem na freskách na našom území, ktorých pravdepodobnými autormi boli talianski majstri.
Svoju profesionálnu dráhu si odštartoval v Pamiatkovom ústave v Lučenci ...
Po ukončení štúdií v r. 1993 som sa vrátil domov s úmyslom pokračovať vo svojej profesii v rodnom kraji - Novohrade a Gemeri - bohatom na pamiatky. Začal som ako metodik na civilnej vojenskej službe na vtedajšom Pamiatkovom ústave v Lučenci. Svoju pôsobnosť ako reštaurátor som začal naplno vykonávať od r. 1997. Počas tejto 10-ročnej praxe sa mi podarilo niektoré zaujímavé realizácie ukončiť, no bohužiaľ, niekoľko z nich je rozpracovaných a pre nedostatok financií pozastavených. Z tých úspešných môžem spomenúť: reštaurovanie barokového oltára a kazateľnice v ev. a. v. kostole v Rákoši a v ev. a. v. kostole v Stredných Plachtinciach, reštaurovanie gotickej nástennej maľby sv. Krištofa v ev. a. v. kostole v Štítniku, reštaurovanie barokového oltára Najsvätejšej Trojice v Zemianskych Kostoľanoch, spoluúčasť na reštaurovaní gotických nástenných malieb v ev. a. v. kostole v Luboreči, reštaurovanie barokového epitafu v rím.-kat. kostole v Leseniciach, či reštaurovanie barokovej kazateľnice v ev. a. v. kostole v Cinobani. Musím spomenúť niekoľko realizovaných projektov ako aj dobrú spoluprácu s múzeami v Lučenci a Rimavskej Sobote. V súčasnosti mám rozpracované reštaurovanie gotických nástenných malieb v Rimavskom Brezove zo 14. st. Tieto patria medzi to najkrajšie a najvýznamnejšie, čo sa reštaurátorovi môže dostať „pod skalpel“.
Čo všetko taká práca reštaurátora v sebe zahŕňa?
Práca reštaurátora je svojím spôsobom „rehoľou“ blízkou poslaniu lekára. Základnými znakmi oboch profesií je mimoriadna miera zodpovednosti – u lekára za život človeka, reštaurátor sa snaží prinavrátiť život pamiatke, pričom musí rešpektovať jej všetky špecifiká. Slovenská reštaurátorská škola prebrala princípy obnovy a reštaurovania od Talianov, ktoré hovoria, že všetky hodnoty a neopakovateľnosť umeleckého originálu musia byť prvoradé. V praxi to znamená, že po určení a odkrytí originálnej farebnej vrstvy sa všetky doplnky musia prispôsobiť tomuto originálu odstrániteľným spôsobom. Samotnej práci predchádza výskum a dokumentovanie, pri ktorom sa využívajú rôzne vedné disciplíny ako je chémia, fyzika, história. V mojom prípade to znamená vedieť si poskladať mozaiku všetkých poznatkov, ktoré povedú k zdarnému ukončeniu reštaurovania, čo znamená dosiahnutie jedného uceleného výtvarného celku. Keď sa mi to podarí, pociťujem uspokojenie a pokoru zároveň. Aj keď je môj vklad do tohto diela viditeľný, pokora nad prácou majstra niekoľko storočí dozadu ma núti rešpektovať jeho myšlienky, zámer, farebnosť, rukopis ...
Tvoje výhľady na najbližších 40 rokov?
Ťažko mi je hovoriť dnes o výhľadoch do budúcna, určite by som si želal hlavne zdravie pre mojich najbližších. Z hľadiska profesie by to rozhodne malo byť rozhýbanie záujmu o kultúru a pamiatky, ich záchranu. Už niekoľko rokov je táto oblasť kultúry pravidelne na chvoste záujmu zo strany štátu. Je paradoxom, že v najchudobnejších oblastiach Slovenska, kam patrí aj Novohrad a Gemer, sa nachádzajú najvýznamnejšie pamiatky našej histórie, ktoré ešte len čakajú na svoju príležitosť. Mám pocit, že bez fungujúceho cestovného ruchu je celé úsilie zbytočné, záchrana pamiatky bez adekvátnej prezentácie, bez sprístupnenia je len čiastkovým riešením jej života. Ešte by som chcel doplniť, že mojím koníčkom je história i publikačná činnosť, svojimi článkami prispievam najmä do časopisu Pamiatky a múzeá. V r. 1995 vydal Obecný úrad Vidiná publikáciu „Vidiná 660“, ktorej som hlavným autorom v kolektíve spoluautorov.
Autor: František Mihály
