Článok pokračuje pod video reklamou
j škole prebehli dni, ktoré sa niesli v duchu boja proti rakovine. Tentokrát sa všetky aktivity realizovali pod vedením Mgr. Márie Pápaiovej.
Študenti mali možnosť realizovať sa v literárnej a výtvarnej oblasti. Prváci sa zúčastnili na besede s odborníčkou na problematiku nádorových ochorení z organizácie Liga proti rakovine, pani Annou Lajkovou. My tretiaci sme absolvovali stretnutie s primárkou onkologického oddelenia NsP v Lučenci, MUDr. Machanovou. Tá nás poučila, ako sa máme správať k ľuďom, ktorých táto zákerná choroba postihla. Naši štvrtáci sa dozvedeli o tom, ako predchádzať ochoreniam ženských pohlavných orgánov, o možnostiach očkovania proti rakovine krčka maternice na besede s MUDr. Križom.
Ako každý rok, tak aj 13. apríla 2007 vyrazili študenti našej školy do ulíc mesta, aby ľuďom priblížili, čo vlastne rakovina je, ako jej predísť a pod. Táto akcia je každoročne spojená s predajom žltých kvetov ľudskosti – narcisov. Symbolickou sumou sme do finančnej zbierky Ligy proti rakovine prispeli aj my. Pridali ste sa aj vy?
RADKA, 3.A
Víťazná práca na tému: RAKOVINA A JA
Nikdy by som si nebola pomyslela, že raz sa môže týkať aj mňa. Aj keď nie telesne, ale na duši – a to bolí viac. Síce je to už pár rokov a mnohí z rodiny si myslia, že by to už mohlo byť za mnou. Že uplynul dostatočne dlhý čas na to, aby som prestala smútiť a pri spomienkach na minulosť sa mi netisli slzy do očí.
Život je krutý - a nie je to len fráza, ktorou si ľudia neraz poťažkávajú. Často uštedrí rany tým, ktorí si to najmenej zaslúžia a vôbec to neočakávajú. Ani môj starý otec si ničím nezaslúžil, aby mu na mozgu vyrástol nádor. Môj starý otec si nezaslúžil, aby ostal pripútaný k posteli, keď tak veľmi miloval pohyb. Môj starý otec si nezaslúžil prežiť dva roky v bolestiach a v utrpení, keď bol dovtedy úplne zdravý. Môj starý otec si nezaslúžil mnoho z vecí, ktoré mu pripravila a uštedrila rakovina. To ona je aj bola pôvodkyňou všetkého zla, ona bola príčinou, že celá naša rodina, no hlavne mama, sa položila na kolená a nevedela čo ďalej.
Síce som bola ešte malá a mnoho vecí som možno až tak dokonale nechápala, no jedno som vedela určite – rakovina si brala nenásytne život človeka, ktorého som tak veľmi milovala ! Chcela ma pripraviť o šťastné detstvo strávené v jeho náručí, plné smiechu a hier. Doslova pred očami mi môj apuško , ako som ho volala, chradol a jeho myseľ a vnímanie svojho okolia pomaly, ale isto umierali. Nechápala som, ako zrazu nemohol vedieť, kto som, keď ma predtým poznal tak dokonale. Nevedela som si predstaviť tie myši a chrobáky, ktoré po ňom liezli a z ktorých mal taký veľký strach. Ja som bola len tichý pozorovateľ.
Všetky tie noci plné blúznenia, kriku a bolesti si však musela vytrpieť moja mama, ktorá sa o neho príkladne starala. Často som ju našla tichučko plakať schúlenú v izbe, no nenašla som vhodné slová, ktorými by som ju mohla utešiť. Chcela som jej pomôcť niesť to ťažké bremeno, no moja snaha bola „odmeňovaná“ slovami o tom, že som ešte malá a nech sa idem hrať. Je ťažké vyrovnať sa s pocitom, že ste nepotrebná tam, kde by možno i jeden letmý dotyk mohol znamenať zázrak. Moja mama dodnes nevie, že som pár nocí prespala v jeho izbe, len aby sa tam apuško potme sám nebál. Preto bolo o to ťažšie prijať pravdu, že viac neotvorí oči a jeho „svetom“ sa stane svet temnoty.
Nepamätám sa presne na pohreb. Viem však, že z neba sa sypal sneh a jemné vločky pomaly dopadali na temné drevo truhly. Väčšina rodiny pokladala jeho smrť za vykúpenie z utrpenia a ja dnes už chápem, ako to mysleli. Na praxi v nemocnici sa stretávam s ľuďmi, ktorým osudy zamiešala práve rakovina.
Neviem kedy a či sa vôbec niekedy vyrovnám s tým, že rakovina neľútostne berie a ničí tých, na ktorých mi záleží. S tým sa jednoducho vyrovnať nedá. Asi som veľmi slabá a bezbranná, aby som sa jej mohla postaviť zoči-voči a porátať sa s ňou za to, že ma pripravuje o ľudí, ktorí sú kúskom mňa.
TATIANA RANKLOVÁ
SZŠ LUČENEC, 4.B
