voz, aby sa neprevrhol. Ale aj tak sa stalo, že voz privalil chlapa,“ povedal nám Ján Hámorník z Veľkej Vsi. Stretli sme sa s ním pri našich potulkách po regióne. Hoci má 94 rokov aj minulý týždeň ho susedia videli sadiť v záhrade zemiaky. Keď mu je dlhá chvíľa sadne na autobus a vyberie sa do mesta. „Gazdoval som odjakživa. Aj kone som choval, no na dlhé furmanky som nechodil. No dosť som o tomto remesle počul. Na dlhšie trasy sa furmanom bolo načim dobre pripraviť. Cesty boli nebezpečné. Mohlo sa koleso odtrhnúť aj kone splašiť. Moje kone ma vždy počúvali. Ja som do voza priahal dvoch. Do vrchu som ich nehnal nadol bolo treba zadržiavať, na poli hamovať. Ťažké časy to boli, ale roboty sme sa nebáli. Dnes sa mladým veľmi nechce robiť. Len by sa zabávali. Aj my sme si zašpásovali, ale len po robote,“ hovorí ujček Jano. Sotva sa ráno zobudí, už ho to ťahá medzi ľudí. Rád chodí na prechádzky aj na klebety k otcovi richtára. „Rovesníci mi už pomreli. A mňa tá tetka s kosou akosi nechce. Hoci som tu na svojom a syn s nevestou sa o mňa stará, rozmýšľal som, že pôjdem do domova dôchodcov. Tam budem medzi svojimi,“ mudruje zhovorčivý Ján Hámorník.
Autor: -zs-
