LUČENEC. V Lučenci nájdete dva židovské cintoríny. Jeden medzi rodinnými domami na Mocsáryho ulici. Má takmer tristo rokov. Pôsobí skromnejším dojmom. Druhý neďaleko základnej školy na Vajanského ulici má dôstojnešie miesto. Od rušnej ulice ho oddeľuje zelená aleja a dom smútku. Nebožtíci, ktorých tu začali pochovávať pred dvesto rokmi, pochádzali z majetných rodín. Čo hrob, to mramorový kolos.
V júni si židovská náboženská komunita pripomenie 63. výročie deportácie lučenských židov do koncentračných táborov. Tí, čo prežili, dali na ich počesť postaviť pomník. Stojí na začiatku cintorína. Chodia k nemu domáci aj turisti.
„Mamička mi rozprávala, že v Lučenci žilo okolo 3000 židov. Bola to silná komunita. Z táborov smrti sa ich vrátilo okolo 30. Aj mamička prežila,“ zaspomína Helena Vajová, predsedníčka židovskej náboženskej komunity v Lučenci. Komunita má dvadsať členov. Pätnásteho apríla zomrel jej najstarší člen. Mal 91 rokov. Rozlúčka s ním bola v Banskej Bystrici.
„Už si nespomínam, kedy sme na tomto cintoríne mali taký rituálny pohreb. U nás nebožtíka smie pochovať iba rabín. Najbližší je v Košiciach. Na pohrebe musia byť desiati muži, ktorí odriekajú modlitbu - kadiš. V Lučenci by sme už desať chlapov nenašli,“ hovorí H. Vajová.
Mnohí sa po vojne presťahovali do Izraela a Ameriky. Keď prídu na Slovensko, navštívia hroby svojich predkov.
„Kým sme na cintoríne nemali zodpovedného správcu, vandali poničili mnohé pomníky. No odkedy tu je Ladislav Karásek, máme pokoj. Bráničku zamkýname. Lacko pokosí a stará sa aj o hroby. My, Židia, nezvykneme nosiť na hroby kvety. Nosíme kamienky, ktoré nájdeme na ceste. V sobotu na cintorín nechodíme. Tam pri plote, má hrobku rodina, ktorá v Lučenci okrem iného vlastnila fabriku na výrobu octu. Ich hrob je najväčší,“ ukazuje na miesto posledného odpočinku známej lučenskej rodiny moja sprievodkyňa.
Mramorová hrobka, ktorú z polovice zakrýva zeleň, pôsobí majestátne. Je jednoduchá. Žiadny veršík, len meno. Na pomníku opodiaľ je veršík v hebrejčine.
„No niektoré sú aj v nemčine a maďarčine. Židia v Lučenci vlastnili pred vojnou obchody, továrne. Väčšina z nich hovorila plynule troma, ba aj viacerými jazykmi. Ich majetky zhabali. Tí, čo sa vrátili, začínali od nuly. Bolo to ťažké obdobie pre mojich blízkych.
Ja som sa narodila už po vojne. Ľudská predstavivosť nestačí vnímať hrôzu toho, čo židia prežili,“ povie pani Helenka. V zrekonštruovanom dome smútku by chcela zriadiť múzeum. Rekvizity v ňom by pripomínali obdobie holokaustu, ale aj časy keď židovská komunita patrila medzi najbohatších obchodníkov v meste.
Autor: - zs -
