Žil voľne podľa Desatora

tudoval rozhlasovú a divadelnú réžiu na Divadelnej fakulte AMU (DAMU) v Prahe. Svoju prax začal ako mechanizátor poľnohospodárskych produktov v Brne a v Lučenci. V r. 1969-85 pôsobil ako herec a režisér v Divadle Thália v Košiciach, v r. 1985-92 ako dramaturg a režisér v Jókaiho divadle v Komárne. V r. 1993-97 bol kultúrno-výchovným pracovníkom v Mestskej knižnici v Prahe. V r. 1998 bol šéfredaktorom vydavateľstva PK 62 v Prahe a od r. 1999 hercom a režisérom v slobodnom povolaní v Prahe. Zomrel 27. 10. 2003 v obci Nová Ves pod Pleší neďaleko Prahy, pochovaný je na Olšanských cintorínoch v Prahe. Pri príležitosti jeho nedožitých 60. narodenín sme si naňho v Prahe zaspomínali s jeho pani manželkou Mgr. Emíliou Horváthovou.

Pani Horváthová, priblížme si prosím, úvodom tohto rozhovoru „unicité“ Lajosa Horvátha ...
Moje prvé stretnutie s Lajosom sa konalo začiatkom 80-tych rokov, kedy som už pracovala na DAMU. Lajos sa kdesi v Brne stretol s pánom režisérom Sokolovským. Vedel, že učí na DAMU a pretože mal vážny záujem študovať réžiu, slovo dalo slovo a pán režisér predniesol fatálnu vetu: „Pozri, až budeš v Prahe, zájdi si na DAMU, tam je naša bezvadná Ema, čo všetko vie. Ona ti odpovie na všetky otázky a ja sa budem tešiť na teba, keď budeš na DAMU študovať“. Aj sa tak stalo. Lajos bol skutočne ako štipendista Ministerstva školstva na réžiu prijatý. Začal sa školský rok a hneď v prvý deň došlo medzi nami k takejto situácii: Po rozdaní indexov všetkým nastupujúcim poslucháčom prišiel za mnou Lajos s pokornou otázkou, či som prvú stranu indexu vyplňovala ja. Odpovedala som, že áno a on ma veľmi šibalsky poprosil, či by som svojím písmom nedopísala na koniec jeho priezviska písmeno „h“, pretože tam bolo skutočne napísané len Horvát. V tom okamihu som si pomyslela: „Bože, toto bude asi pekný Pán dôležitý, to si to tam nemôže napísať sám?“ Ale samozrejme som to písmenko ochotne dopísala. Po dlhšej dobe som sa dozvedela, že som sa mu veľmi zapáčila a on nevedel, akú originálnu lesť vymyslieť k nášmu zoznámeniu ... Aj keď to znie akokoľvek banálne, ono písmenko „h“ náš spoločný život aj uzavrelo. V deň jeho pohrebu chcela pani ceremoniárka ešte pred obradom mnou schváliť, či napísala na tabuľku pred rakvu jeho meno správne. Písmeno „h“ tu opäť chýbalo. V r. 1985 sme sa zosobášili, v r. 1986 sa nám narodil prvý syn a v r. 1992 druhý. Áno, Lajos bol jedinečným človekom v pravom slova zmysle a som vďačná osudu, že som práve takéhoto človeka spoznala a mohla s ním žiť. S ním sa človek proste nenudil. Bol jedinečný tak v kladnom i zápornom zmysle. Bol galantný, nežný, zodpovedný, poriadkumilovný. Priamy chlap, ktorý bytostne neznášal akúkoľvek faloš. Bol cholerický jedoš – pes, ktorý šteká, ale nehryzie. Nadovšetko miloval svoju rodinu, divadlo. Bol vášnivým hubárom, záhradkárom a chalupárom.
Do rozdelenia ČSFR na prelome rokov 1992/93 Lajos žil a tvoril v maďarských oblastných divadlách na Slovensku ...
Áno, je to pravda, ja však nemám puvoár (oprávnenie) na to, aby som toto obdobie posudzovala po stránke umeleckej. Môžem tak urobiť jedine po stránke nášho súžitia: Lajos veľmi ťažko znášal, že nie je so svojou rodinou a že vlastne všetka starostlivosť o deti a problémy s tým súvisiace ležali na mojich pleciach. Svoj názor nezmenil ani vtedy, keď som ho uisťovala, že všetko zvládam.
Ako sa dostal do Prahy? Akým aktivitám sa tu spočiatku venoval?
Jeho cestu do Prahy som už čiastočne načrtla v predchádzajúcich riadkoch. V tej dobe však zohnať miesto stáleho režiséra v niektorom z pražských divadiel bolo veľmi obtiažne. Preto, keď mu ponúkli miesto vedúceho pracovníka v kultúrno-výchovnej sekcii záujmovej umeleckej činnosti v Mestskej knižnici v Prahe, toto miesto prijal. V rámci svojej funkcie sa zúčastňoval na najrôznejších divadelných festivaloch a akciách a aktívne spolupracoval s ľuďmi „od divadla“. Bohužiaľ, reorganizáciou celej Mestskej knižnice v r. 1999 bol jeho post zrušený.
Od r. 1999 pôsobil až do svojej smrti v Prahe ako herec a režisér v slobodnom povolaní ...
Po tejto nepríjemnej záležitosti nastalo v Lajosovom pracovnom i umeleckom živote veľmi komplikované obdobie. Nebol šťastný. Ani ja na toto obdobie nespomínam rada, a preto si po toľkých rokoch ani neviem vybaviť, akým umeleckým aktivitám sa v tej dobe konkrétne venoval. Viem len, že veľa prekladal a na jeseň v r. 2002, keď v Maďarsku režíroval Müllerovu „Smutnú nedeľu“, začal mať vážne zdravotné problémy, ktoré odštartovali najsmutnejšie obdobie jeho a vlastne i nášho života. Po roku márneho boja zákerná choroba zakončila náš spoločný pozemský život na jeseň v r. 2003. So synmi sme si zakázali smútiť. Už aj preto, že verím v život večný, takže verím v opätovné stretnutie.
Lajos Horváth žil určite podľa nejakého silného emotívneho životného kréda. Môžete nám ho priblížiť?
Podľa akého kréda žil? Tak nejako voľne podľa Desatora. Keby som mala jeho životné krédo zobraziť výtvarne, dominantou by bola fajka, divadlo, knihy, rodina, záhrada a problematika Maďarov.