Článok pokračuje pod video reklamou
Sovietskeho zväzu. Príbehy 82 – ročného Martina Zachara z Mučína vás dokážu preniesť v čase. Prvá Československá republika, druhá svetová vojna, či zlaté časy, ako nazýva čiperný dôchodca dobu, keď ešte pracoval ako šofér generálneho riaditeľa jedného z veľkých lučenských podnikov.
Bol ešte len malým chlapčiskom, keď si jeho starší brat kúpil harmoniku. Na tej prvýkrát cifroval drobnými prštekmi po bielej klávesnici. „Brat chodieval na týždňovky. Pomáhal pri stavbe ciest v Hriňovej, Detvianskej Hute aj v Látkach. Pamätám si, ako nasadol na bicykel a poďho z Mučína rovno do kopcov. Každú sobotu dostával výplatu. Najprv si kúpil parádny bicykel. Stál rovných 650 korún. To bol voľakedy veľký peniaz. Potom si kúpil harmoniku, „kangánové“ nohavice, kabátik a šifónovú košeľu,“ spomína starký. Malému chlapčaťu nebolo viac treba. V muzikantskej rodine mal ku hudbe veľmi blízko. Keď brat vysadol na bicykel, mal celý týždeň len pre seba a harmoniku. Pozoroval otca aj strýka, ako hrajú na tomto hudobnom nástroji a učil sa. Nebolo treba noty, ani žiadne „ľajstre“, ako kedysi ľudia volali zbytočné papiere. Onedlho nebolo pesničky, ktorú by nedokázal zahrať. Prvýkrát sa verejnosti predstavil v roku 1937, keď hral v slovenskej škole v Mučíne. A ak by ste sa ho opýtali, ktorá pesnička bola jeho najobľúbenejšia, bez váhania v češtine zanôti: „Tá naša písnička česká, to je tak hezká, až hezká...“
Na gazdovskom dvore bolo vždy dosť roboty. Obrábať polia, starať sa o domáce zvieratá. Pri štyroch kravkách v maštali nikdy nechýbalo mlieko a smotana. Lahodná chuť čerstvo namúteného masla, či tvarohu, zostala pánovi Martinovi na jazyku dodnes. Keď sa zvrtne reč na vojnu, zamyslí sa. Následky nezmyselného vojnového šialenstva si uvedomil oveľa neskôr. Keď odchádzal do dôchodku, vedenie podniku mu darovalo zájazd do bývalého Sovietskeho zväzu. „Neďaleko Minska Nemci vypálili celú dedinu. Domy poliali benzínom a naftou a všetko ľahlo popolom. Ženy, deti, starcov, ktorí utekali z horiaceho pekla nemilosrdne zastrelili. Na každom mieste, kde bol voľakedy dom, stojí vysoký stĺp a na ňom je zakvačený zvon. Je ich tam okolo šesťdesiat. Každú hodinu zazvonia. Pri tomto smutnom obraze nezostalo ani jedno oko suché. Mnohých osud kováča, ktorí sa pred nepriateľom ukryl spolu s malým chlapcom v zemľanke, dojal až k slzám,“ rozpráva dôchodca. Vojna v Mučíne bola „milosrdnejšia.“ Ľudia, ktorí malí gazdovstvá, netrpeli hladom. „Mäsa aj mlieka bolo. Raz Nemci chceli od nás prasa. Riadne nám zaň zaplatili. Len oblečenie a topánky chybovali. Spomínam si na partiu vyše dvadsiatich Rusov, ktorí kládli drevené mosty. Ušli k partizánom na „Mačkalúku“ neďaleko Šiatorskej Bukovinky. Z rozprávania miestnych som počul, že zajali dvoch Nemcov. Mali ich popraviť. Jeden však úpenlivo prosil, spínal ruky a tak sa im ho uľútilo. Pustili ho na slobodu a to im bolo osudné. Zakrátko ich našli Nemci a zo 116 partizánov nezostala ani polovica. U nás v dome sme mali jedného Rusa. Volal sa Igor. Bol mladý, urastený. Taký kučeravý špinavý blonďák. Podobal sa na maršála Malinovského. Chudáčisko, chorý bol. Do týždňa sme ho opatrovali. Zatajovali sme ho. Slovka sme sa o ňom nepreriekli. Keď vošiel nemecký oficier na koni do dvora, zmeraveli sme. Otecko vedel trošku po anglicky aj nemecky. Veruže Igora neprezradil. Ten sa zahrabal v sýpke do zrna. Keď vyzdravel šiel za svojimi. Smrť ho však rýchlo dolapila. Zastrelili ho v Radzovciach,“ rozpráva deduško a rýchlo zvrtne reč na veselšie časy. „Ej, keď mi ujček poslal z Kanady list a v ňom 950 dolárov. Martinko, kúp si „128–čku“ fiat. Je to dobré auto. Aj v Kanade sa na ňom vozia. Za doláre som dostal 13–tisíc korún. V brnenskom tuzexe som ich zamenil na bony kúpil si autíčko. Ako vyučený automechanik som sa mu veľmi potešil. Študoval som každú jeho súčiastku pod kapotou. Po šiestich rokoch som ho predal jednému čašníkovi zo Zvolena. Keby som vedel, že onedlho sa na ňom zabije, hádam by som mu ho ani nebol predal.“
Ujo Martin je ako chodiaca kronika. Najradšej však spomína len na to dobré. Načo ťažiť myseľ smutnými spomienkami. A aby sa rozveselil, posadí sa na lavičku na priedomí a zahrá na harmonike. Heligonkár, ktorý harmoniku poláska každý deň, pochodil už veľa sveta. Hral na slávnostiach, súťažiach heligonkárov, folklórnych festivaloch v Hrušove, Detve, Klenovci, Dolných Korytárkach. Na Slovensku, v Čechách aj v Maďarsku. Jeho „šikovná Hohnerka“ bola vyrobená v roku 1932. „Mám ju trinásť rokov a je moja najmilšia heligónka. Vyrobená je z orechového dreva. Nože, počúvajte tie krásne tóny....,“ povie hudobník a už aj sa celým dvorom nesú lahodné tóny.
