Fujara je ako človek – keď nemá dobré srdce, nemôže ani dobre fungovať

na SOU v Galante, v r. 1967-72 na SPŠ strojníckej v Lučenci, maturoval v r. 1972 vo Zvolene. Súbežne v r. 1967-71 absolvoval výtvarný kurz pri Socialistickej akadémii v Banskej Bystrici. V r. 1954-56 pracoval ako sústružník v Strojárňach 1. mája v Trenčíne, v r. 1956-71 ako údržbár a majster v ZŤS Cinobaňa. V r. 1971-97 pôsobil ako propagačný výtvarník v Stredoslovenských sklárňach v Poltári. Od r. 1997 je na dôchodku, no ďalej však pôsobí ako umelec v slobodnom povolaní. Žije v Turíčkach.

Tibor, ako sa cítiš ako čerstvý sedemdesiatnik?
Veľmi ani nemyslím na to, že mám 70 rokov, pretože som stále v pracovnom nasadení. Zatiaľ mi to páli dobre, rozmýšľam dobre, hrám a vyrábam ľudové hudobné nástroje, chodím na verejnosť, stretávam sa s mladými ľuďmi, čo ma udržiava v dobrej kondícii. Nestačím ani rozmýšľať o tom, že starnem, každú chvíľu vyrábam iný nástroj. Robím napr. fujaru a tu zrazu príde nejaký šéf súboru, ktorý potrebuje gajdy. V tej chvíli sa už musím preorientovať na gajdy, z akého materiálu ich vyrobím, ako to celé bude vyzerať. Keď sa ma už pýtaš na zdravie, trocha ma morduje chrbtica, kríže i kolená, no napriek tomu si myslím, že je to všetko v poriadku.
Ako si sa dostal k výrobe fujár?
V r. 1972 som sa v Poltári zoznámil s Kubincovcami, ktorí vyrábali fujary aj na nich hrali. Vtedy bolo na Slovensku dosť málo fujaristov a Kubincovci vyhrávali jednu súťaž za druhou aj v medzinárodnom rozmere. Nemali auto a ja som ich vozil všade po vystúpeniach, najmä do Bratislavy. Od nich som sa veľa naučil, starý ujo Juraj Kubinec a jeho synovia František a Martin mi zakaždým predviedli nejaké piesne a ukázali mi, ako sa robia fujary. Tiež mi veľmi pomohlo, že v Detve sa v r. 1975 na počesť dr. Ladislava Lenga, rodáka zo Zeleného začala organizovať Súťaž výrobcov ľudových hudobných nástrojov a pre prvý ročník bola vypísaná fujara. Dr. Ivan Mačák a dr. Oskár Elschek rozposlali papiere po všetkých dedinách Slovenska s cieľom zmapovať situáciu. Tak som sa prihlásil aj ja. Pri vyhodnotení porota vybrala 10 najlepších fujaristov, medzi nimi aj mňa, a všetci sme dostali Plaketu dr. Ladislava Lenga – „Fujara excelent“. V ďalších ročníkoch bola vypísaná súťaž na výrobu gájd, strunových nástrojov, trombít, atď. Teraz v r. 2007 je na programe súťaž rohov a trúb, na čo sa veľmi teším.
Od výroby tvojej prvej fujary v r. 1971 už uplynulo 36 rokov. Zmenil sa u teba rokmi spôsob výroby fujár či ďalších ľudových hudobných nástrojov?
Ani nie. Ak chceš robiť fujaru, musíš hobľovať, vyrezávať, či vŕtať v podstate tým istým spôsobom. Potom príde na rad vypaľovanie kyselinou dusičnou, morenie. Počas tých dlhých rokov som mal určité problémy s ladením, lebo som nebol muzikant. Postupom času sa však človek vyškolí aj na ladiaceho technika. Dnes už nie je problém ani s dolaďovaním, ak si kúpiš japonskú ladičku. Rokmi som sa predsa len naučil to, že vyrobím fujaru o 5 cm dlhšiu a podľa ladičky vytvorím základný tón. Podľa potreby sa fujara po pol centimetri zrezáva dovtedy, až kým je ladenie v poriadku. Fujara je ako človek, darmo je mocný, tučný či chudý – ak nemá dobré srdce, tak nemôže ani dobre fungovať.
So svojimi nástrojmi si pochodil takmer celý svet ...
Začal by som tým, že som sa v r. 1975 v Detve zoznámil s primášom ľudovej hudby Ďatelinka Ondrejom Molotom, rodákom z Fiľakova. Vtedy sa začal zakladať súbor Detva a ja som dostal medzi nich medzi prvými. Spoločne sme vystupovali skoro 20 rokov, okrem Československa to bolo najmä Francúzsko – Paríž. Postupne ma začali spoznávať aj na Osvetovom ústave v Bratislave jednak ako výrobcu ľudových hudobných nástrojov a jednak ako výtvarníka. Pridelili ma k súboru Ekonóm, s ktorým som v r. 1988 absolvoval turné v meste Nantes (Francúzsko). Neskôr som so súborom Myjavčan reprezentoval Slovensko v Anglicku a so súborom Šarišan v Japonsku. Ako výrobca nástrojov a hráč som vždy spával v apartmánoch, no páni profesori sa tlačili v menších izbách. Aj som sa bál im to povedať. Nasledovali vystúpenia v Španielsku na EXPO 1992, v Alžírsku či v Egypte. V r. 2004 som s bratmi Muchovcami navštívil Thaj-wan a o rok neskôr som na pozvanie pána veľvyslanca Augustína Čisára účinkoval na slovenskej ambassáde v Moskve pre tamojších Slovákov. Vlani som opäť zavítal do Paríža, kde som spoločne s detvianskymi umelcami dostal, možno povedať, najväčší priestor pre predstavenie fujary, gájd či gajdíc v zahraničí v mojom doterajšom živote.
Nahral si niekoľko hudobných nosičov, účinkoval si v stovkách programov, disponuješ tisíckami zážitkov ...
Čo sa týka hudobných nosičov, mám ich spolu 3, za toto môžem ďakovať predovšetkým Ondrejovi Molotovi a jeho ľudovej hudbe Ďatelinka. Okrem už spomínaných aktivít mal som mnoho vystúpení v rozhlase, televízii, na folklórnych festivaloch v Detve, Východnej, Strážnici. Tých zážitkov je skutočne veľmi veľa, za všetky snáď tento: V r. 2005 mi v ÚĽUV-e v Bratislave na Obchodnej ulici bol ako prvému poskytnutý priestor na celé 2 mesiace, kde som mohol verejnosti predstaviť vyše 100 svojich hudobných nástrojov. Veľmi si to vážim.
Čo pripravuješ na najbližšie obdobie?
V najbližšom období sa pripravujem na Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, kde je v tomto roku vypísaná súťaž pre výrobu rohov a trúb. Zúčastňuje sa na nich aj môj syn Lacko. Zohnali sme nejaké parádne rohy z Afriky, dlhé 50-70 cm, takže už budeme musieť začať na tom robiť, lebo čas sa blíži. Minulý rok sme sa v Detve dostali do zápisu svetového katalógu s fujarou. Spoločne s nami tam vystupovali aj Moraváci, aj oni sa dostali do tohto zápisu s ich tancom verbunk. Nedávno mi telefonovali z Bratislavy, že tento istý program by sa mal uviesť v dňoch 22.-24. 6. 2007 na festivale v Strážnici na Morave. Medzitým ma čaká ešte vystúpenie v Liptovskom Hrádku. Teraz 20. 5. budem oslavovať narodeniny v Lučenci, ešte predtým 16. 5. prídu ku mne na Turíčky priatelia z Bratislavy pokrstiť moju novú knihu.
Tibor, k tvojej 70-ke ti ešte raz srdečne blahoželám a prajem veľa zdravia i úspechov v tvojej ušľachtilej práci.