valo šesť rokov. Ostalo po ňom tisíce hrobov bez mena, tisíce zlomených sŕdc, ale aj tisíce nezodpovedaných otázok. Od čiernych dní v histórii ľudstva uplynulo už 62 rokov. Pamätníkov ubúda, vojnoví veteráni vymierajú. Tí, čo hrôzy druhej svetovej vojny prežili, odkaz nezmyselnej zbesilosti rozprávajú svojim deťom, vnúčatám, pravnúčatám... „Nezvyknem vynášať morálne súdy, len sa modlím, aby už nikto na svete nezažil tú hrôzu,“ tvrdí Emília Korimová, rodená Debnárová. Narodila sa 4. mája 1927. Vojna sa skončila 8. mája 1945. „Krajší darček k mojim osemnástym narodeninám som nemohla dostať,“ povie a v očiach sa jej zalesknú slzy.
Aj po rokoch sú spomienky rovnako bolestné, plné emócií. „Boli aj pre môjho manžela. Dlhé roky po vojne sa strhával zo sna. Len čo oči zavrel, mal pred sebou roztrhané telá, krv, stonajúich kamarátov, veliteľa, ktorému guľka vytrhla kus mäsa, ale napriek tomu neopustil svojich chlapcov. Môj Paľo nerád o tom rozprával. Nerád pozeral aj vojnové filmy. Keď ho zavolali do školy, aby porozprával žiakom o vojne, nešiel. Nemohol! Len čo o nej začal rozprávať, už sa rozplakal. Počas vojny dostal mnoho vyznamenaní. Po vojne na neho zabudli. Bolo mu to ľúto. No po čase sa s tým vyrovnal. Hovorieval, že najväčšiu medailu dostal od Boha. Daroval mu život. Guľky ho rozpárali tri razy. Dve mu prevŕtali hruď. S treťou, ktorá mu uviazla medzi chrbticou a srdcom sme ho aj pochovali. Zomrel pred 12 rokmi,“ povie pani Emília.
Vojnu prežila vo Fiľakove. „Som rodáčka z Hriňovej, ale rodičia už pred vojnou kúpili vo Fiľakove majetok. Keď stadiaľ prechádzal front mala som 17 rokov. Vojaci pobrali statok a všetko, čo sa dalo. Keď vyhlásili povstanie, snažili sme sa pomáhať partizánom. Raz za mnou prišiel Janko Kelemen. Bol to smelý muž. Nosil do hory partizánom jedlo aj lieky. Emka, ty poznáš lekárnika, choď za ním a dones lieky aj obväzy. Šla som. Vyhovorila som sa, že nám to treba do červeného kríža na nacvičovanie prvej pomoci. Keby ma bol niekto udal, Nemci ma zastrelia. Našťastie u nás neboli tuhé boje. Nemci sa ponáhľali, Rusi im boli za chrbtom. Ale aj dnes viem, nech by to bolo akokoľvek ťažké, opäť by som pomohla. V tej dobe sa obnažovali ľudské charaktery. Vedeli sme, kto je udavač, kto pomôže,“ spomína odvážna žena. Dva roky po vojne sa vydala. Odišla bývať do Cinobane. Vojna poznačila ľudí. „Päť rokov neprešiel týždeň, aby sa tomu môjmu nesnívali hrozné sny. Patril medzi vojenskú elitu. Bol letec. Bojoval pri Duklianskom priesmyku so Svobodom. Tam prežil peklo. Guľky im svišťali okolo hlavy a nikto nevedel, kedy príde na neho rad. Priesmyk bol v tom čase dôležitou bránou v Karpatoch. Strategické miesto si nechcel nepriateľ pustiť. Hitlerovi fanatici boli rozhodnutí rozkaz splniť. Paľko mi hovorieval, že sa bojovalo doslova o každý meter zeme. A možno ani meter zeme neostal bez krvi. Na horských cestičkách strieľal chlap proti chlapovi. Len preto, že stál na druhej strane. Videl kamarátov bez nôh, rúk, s roztrhanou hruďou. Dá sa na to zabudnúť?“ pýta sa žena mŕtveho hrdinu. Veľa hrdinov má Dukla a Pavel Korim bol jedným z nich.
Keď sa vrátil domov o dva roky sa oženil. Vychoval sedem detí. „Pretĺkali sme sa životom ako sa dalo. Najmladší syn je postihnutý. Dvoch som si pochovala. Obidvaja zomreli v ten istý rok. Som rada, že sa toho nedožil môj Paľo. Deti boli pre neho všetkým. Dobre, že o ňom napíšete. Potešilo by ho to,“ povie Emília a s pevnou istotou v hlase dodá: „Vojna bola strašná. Už nikdy viac!“
Autor: Z. Suráková
