Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

Jesť dokázal len po piatich vodkách

Poľovačku v Afrike, Ázii či v Amerike – takého koníčka si nemôže dovoliť každý. František Hrubjak má to šťastie. Deti sú už odrastené, manželku sem-tam vezme so sebou, aby aj ona videla kus sveta. Nie však do takých nehostinných oblastí ako je pohorie Ťan

Šan na hranici medzi Kirgizskom a Čínou.

Čo je poľovačka?
„Niekto v tom vidí iba zabíjanie zveri. To však vôbec nie je pravda, Poľovníctvo je hlavne starostlivosť o zver v revíri, v tom spočíva gro činnosti každého správneho poľovníka. Uloviť trofej – to je už len „čerešnička na torte“. V mužoch predsa odpradávna tlie inštinkt lovca, umenie loviť znamenalo kedysi schopnosť postarať sa o rodinu... Poľovníctvo nie je o zabíjaní – je o spoznávaní prírody, zvierat, v mojom prípade aj ďalekých krajín, o kamarátstve, tradíciách... Počas socialistickej éry poľovnícke tradície pomaly zakapávali. V súčasnosti sa začínajú obnovovať. Každý poľovnícky ceremoniál má svoje čaro: môžete uloviť hoci „jedného zajaca“, no s tým spojené tradície sú podobné, akoby ste ulovili kráľovskú trofej. Poľujem od svojich osemnástich, odvtedy, čo som ešte ako študent získal poľovnícky lístok. Poľoval môj dedo, otec príliš nie, hoci tiež pracoval v lese. Poľujem ja, môj syn, i môj zať. Je to záľuba ako každá iná, hoci má svojho špecifického ducha.“
Začal Českom
Prvé zahraničné poľovačky zaviedli Františka Hrubjaka do susedných Čiech a Rakúska. Vždy som chcel poľovať napríklad v Afrike. No s tým spojené vybavovačky a servis, jazyková bariéra – to boli dosť veľké prekážky, ktoré by jeden človek len ťažko zvládol. O takom niečom som si dovolil reálne uvažovať až potom, čo som spoznal Ivu a Radka Francových z Moravy. Obaja sú vášniví poľovníci a organizovaním exotických poľovačiek sa čiastočne živia. Nielen Radek, ale aj Iva si rada zapoľuje v najrôznejších (i drsných) oblastiach sveta. Okrem svojej špeciálnej cestovky prevádzkujú aj preparátorskú dielňu na vypracovávanie trofejí. Len zriedka si totiž poľovník môže trofej priviezť so sebou domov. Zväčša sa o ňu postará zabezpečený servis priamo na mieste poľovačky. Hlavne v Afrike je to nutnosť. Trofeje sa v prvom rade vyčistia a zakonzervujú. Potom čakajú, kým sa ich nahromadí dostatok do lodného kontajnera. Loďou putujú do Hamburgu a odtiaľ do Čiech, kde sa vybavia všetky potrebné doklady, preclenie – až vtedy sa môže začať s preparáciou.“
František Hrubjak za posledných 10 rokov absolvoval poľovačky v Česku, Rakúsku, Nemecku, Slovinsku, Rusku, dvakrát v Kirgizsku, Kanade a v Juhoafrickej republike.
Je to divočina
Poľovačka v Kirgizsku bol tip od manželov Francových. Aj Iva takúto poľovačku absolvovala a Františkovi ju vrelo odporúčala. Je tam vraj drsná príroda, ale stojí to zato. Presvedčil sa o tom na vlastné oči: „Keď to teraz porovnávam, môžem s čistým svedomím povedať, že Afrika je oproti Kirgizsku civilizovaná. Pravda, kirgizské mestá sú bohaté a pekné, no vidiek je o sto rokov pozadu. Elektrina alebo telefóny – zabudnite! V jednej z pastierskych osád síce mali elektrinu, no doteraz nedokážem pochopiť, ako je možné, že im to tam fungovalo. Boli to obyčajné drôty, pozväzované na uzol a poprehadzované cez váľajúce sa stĺpy – a toto „vedenie“ sa ťahalo asi 50 kilometrov holou, kamenistou pustatinou. Niečo neuveriteľné! V horách na juhu krajiny žijú zväčša iba pastieri a sprievodcovia, ako boli tí moji. Je ich málo a všetci sa poznajú.“
Kôň – život alebo smrť
Cesta do Kirgizska viedla letecky z Prahy cez Moskvu do hlavného mesta krajiny – Biškeku. Odtiaľ ešte 700 km autom a potom niekoľko dní koňmo. „Keď sme išli na postriežku, pozorovať kozorožce, kone sme nechávali ďaleko za sebou. Nikto zo sprievodcov sa nebál, že by ich niekto ukradol. Je to drsný kraj, kôň znamená často prežitie. Keďže sa tunajší ľudia navzájom poznajú, nikto by si nedovolil koňa vziať bez predchádzajúcej dohody, pretože by to mohlo znamenať smrť pre iného. Pre jedného z nich.“
Skupinka poľovníkov si postavila základný tábor vo výške 3 500 m nad morom. Z jednej strany hory bolo ešte Kirgizsko, z druhej už Čína. „Príroda je tam drsná, no krásna,“ hovorí František. „Štyri dni som bol na postriežke na kozorožce, kým sa mi podarilo jedného skoliť. Nebol to výnimočný kus, rohy merali 95 cm, pričom rekordéri dosahujú aj 150 cm. Kozorožec je svižné, zhruba 80-kilové zviera, rohy má však niekedy až po chvost. V Kirgizsku som ulovil aj sibírskeho srnca, žije tu množstvo vlkov či nádherný snežný leopard. Lov je kontrolovaný, odstrel treba mať vopred dohodnutý, no snežný leopard je prísne chránený, patrí do Červenej knihy chránených živočíchov. Domáci ho však príliš neobľubujú, pretože často útočí na ich stáda. Zato svište, u nás prísne chránené, tu žijú ako myši. Aj sa tak lovia. Jeden lovec je schopný za sezónu zastreliť aj 500 svišťov. Lovia ich pre liečivý tuk a kožušinu, ktoré sa tam bežne vykupujú.“
Zápach bol silnejší, ako tabletka
Vydržať dva týždne medzi kirgizskými pastiermi bolo umenie. „Sú to veľmi pohostinní a šikovní ľudia. Keďže som kozorožca ulovil hneď štvrtý deň, ostávajúci týždeň som spoznával ich život. Videl som dojenie kobýl, ochutnal kumis – kyslé kobylie mlieko, týždeň visiace v koženom vreci na stene. Jedli sme zväčša baraninu na rôzny spôsob. No poviem vám, musel som mať v sebe aspoň 5 – 6 vodiek a zatvorené oči, aby som niečo do seba dostal po tom, čo som videl tú „hygienu“. Všade plno špiny, múch, mäso viselo už pekných pár dní pod plachtou jurty a z toho varili...“ Našťastie, dostatočná dezinfekcia vodkou zabezpečila, že som nemal žiadne zdravotné problémy.“
Zaujala nás aj ďalšia Františkova príhoda. „Začalo pršať, blížila sa búrka. Boli sme vysoko v horách, kde sa počasie mení z hodiny na hodinu. Celí zmoknutí sme si museli narýchlo postaviť stan. Rozprestrel som si v ňom svoju špeciálnu karimatku a špeciálny spacák a povedal som si, že o chvíľu budem v teple a pospím si ako v bavlnke. Čerta starého! Moji dvaja sprievodcovia stiahli z koní upotené a zmoknuté kože, ktoré im slúžili ako deky pod sedlo, a prestreli si ich ako lôžka. Vyzuli gumáky, v ktorých chodili celé dni, odvinuli onuce – to bolo niečo strašné! Od smradu som nemohol zaspať. Dal som si aj tabletku na spanie – nič. Musel som vyjsť do nehostinnej noci, poriadne sa poprechádzať a stan nechať vetrať. Až po pár hodinách sa mi nakoniec podarilo zaspať...“
Pytliakov strieľajú
Poľovačka v Južnej Afrike je niečo úplne odlišné. Všetko je tu prísne organizované, veď okolo 30 % územia tu tvoria národné parky. Na všetko sú limity, poľovné oblasti sú často vlastne akýmisi chovateľskými farmami. Na povolenie v súlade s regulačnými plánmi odstrelu sa občas dá poľovať aj v národných parkoch. Pytliactvo je tu však kruto trestané – prichyteného pytliaka čaká bez milosti trest smrti. Na mieste ho zastrelia. „Juhoafrická republika je nádherná krajina. Mestá sú úžasné, rovnako aj prírodné scenérie. Škoda len, že potom, ako z JAR „vyhnali“ belochov, všetko začalo upadať,“ opisuje svoje dojmy František Hrubjak. „Nastal obrovský príval Afričanov do krajiny. Došlo to až tak ďaleko, že Juhoafričania celú severnú hranicu štátu oplotili a do plota púšťali smrtiace dávky elektriny. Tak tam zahynuli tisíce černochov. V JAR som bol spolu s manželkou, lovil som len tri dni, no stálo to zato. Trofeje gaziel či pakoňa ste mohli vidieť aj na výstave v Rabči. Potom sme si s manželkou prešli krajinu. Nádherné mestá, zlaté bane – vo vlaku, ktorým sme prešli, boli zlaté ešte aj záchodové misy a vane! Niečo neuveriteľné! Na Myse Dobrej nádeje žije zas množstvo opíc. Sú všade. Vystríhali nás, aby sme nič napúšťali z rúk a aby sme sa nefotili samospúšťou, lebo opice berú všetko, čo vidia. Nebáli sa, skákali pomedzi ľudí, po strechách áut...“
Kanada je iná
Poľovačka v Kanade je o niečom úplne inom. František Hrubjak sa tu vybral na čierneho medveďa baribala, najnebezpečnejšieho medveďa na americkom kontinente. Ten, hoci je menší, zabil oveľa viac ľudí, než grizly či kojak. Je mimoriadne agresívny. Aj tento raz bol František úspešný a trofej si priniesol, dokonca dve – hlavu 150-kilového zvieraťa a kožušinu z 220-kilového.
A po čom tento vášnivý poľovník ešte túži? „Po trofeji losa. Ale to je ešte ďaleká budúcnosť, Zatiaľ som sa nerozhodol, či pôjdem naň do Kanady, na sever Európy alebo na Kamčatku. Kamčatka ma láka, no poľovačky tam sú vraj príliš tvrdé. Takže – je to vo hviezdach...“

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  5. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  6. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  7. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  8. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  9. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  10. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 678
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 19 133
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 14 110
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 133
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 661
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 357
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 920
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 584
  9. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 305
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 301
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

VÍKENDOVÝ SERIÁL: V Ľuboreči prežila detstvo a mladosť Elena Maróthy-Šoltésová

Šoltésová bola prozaičkou, redaktorkou a bola aj predsedníčkou spolku slovenských žien Živena.

Na snímke  bývalá fara v obci Ľuboreč v Lučeneckom okrese, postavená na mieste staršej farskej budovy, v ktorej vyrastala Elena Maróthy-Šoltésová.

V počte nakazených padla ďalšia hranica, zareagoval na to aj premiér

Za sobotu pribudlo 3 042 prípadov nákazy koronavírusom, Nové prípady aj v našom regióne.

Ilustračná fotografia.

VÍKENDOVÝ SERIÁL: Ľuboreč má výhodnú polohu medzi dvoma okresnými mestami Novohradu

Aj vďaka dobrému dopravnému spojeniu môžu jej obyvatelia dochádzať do nich za prácou.

ilustračné foto - Starosta Ľuboreče Marcel Šupica.
BKM Lučenec.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?